Ctibor Filčík (nielen) v rolách „záporákov“
Filčík, ktorého počas vojny objavil v ochotníckom divadle v Bratislave Andrej Bagar, prišiel do bratislavského SND už ako hotový a uznávaný herec. Medzitým si prešiel klasickým hereckým rebríčkom a cez SKD Martin a Novú scénu v Bratislave sa dostal do najstaršieho slovenského profesionálneho súboru. Klasickým hercom však nebol. I keď neštudoval na umeleckej vysokej škole, istú časť svojej kariéry na nej prednášal. A to hneď teóriu Stanislavského, ktorú vždy považoval za to najdôležitejšie pre svoje herectvo.
Po nástupe do SND v roku 1952 prešiel radom menej významných postáv zväčša záporných, aby ho v roku 1964 obsadil K. L. Zachar do postavy smutnosmiešne žiarlivého Forda v Shakespearových Veselých paniach z Windsoru. Ak mu kritici pri tejto komediálnej postave ešte mohli vyčítať samoúčelnosť giest, či nedôsledné pochopenie postavy, nemohli si to už dovoliť pri každej ďalšej z toho mála komických postáv, ktoré hral. Pri dôslednej Filčíkovej príprave na postavu ruského emigranta Lopuškina zo Stodolovho Čaja u pána senátora (1958) zasiahol dokonca do autorovho textu a svoje repliky si prepísal. Z výsledkom bol spokojný dokonca aj sám Ivan Stodola. Namiesto slovenského herca komoliaceho ruštinu stvárnil na javisku Rusa, ktorý komolí slovenčinu s češtinou.
Filčík nebol prirodzene komediálny herec a svedči o tom aj nízky počet komických postáv, ktoré stvárnil. No vyznačoval sa obrovskou pracovitosťou a snahou čeliť každej výzve. Po uvedení Shakespearovej hry Čo len chcete (1962) sa už divadelná obec pri hodnotení Filčíkovho Šaša zhodla na termíne najzaujímavejší. Táto znova tragikomická postava melancholika, ktorý vtipne a pravdivo glosuje okolité dianie, žala podľa kritiky búrky potlesku. A pri tom neskĺzol do lacnej komiky. Jeho gesto bolo striedme a on sám nebol predmetom, ale autorom komiky.
Oveľa pevnejšiu pôdu pod nohami však cítil pri nekomických úlohách. Z odstupom času, keď väčšina hodnotení Filčíkovho herectva hovorí o genialite jeho Goetza v Brechtovej hre Diabol a Pán Boh (1965), zdá sa akoby všetky jeho dovtedajšie postavy, boli akousi prípravou na tento výkon, o ktorom sa pochvalne vyjadril dokonca aj vtedy asi najznámejší anglický kritik Kenneth Tynan. I keď aj tu platí všeobecné pravidlo, že každou poctivo hranou postavou sa herec zdokonaľuje, na niektoré konkrétnosti treba poukázať.
Prakticky všetky veľké postavy z obdobia 1954-1962 Filčík intelektualizoval. Jeho Franz Moor v Schillerových Zbojníkoch bol prchký a zlý. Tieto povahové črty ho však robili akosi ľudsky pravdivejšieho práve preto, že si ich myšlienkovo zdôvodnil. Málo úlisnosti – to čo mu tu ešte kritika vyčítala dôkladne doplnil v inscenácii Karvašovej Polnočnej omše. Tak ako o tri roky neskôr jeho komického Šaša v hre Čo len chcete, kritika už tu označila jeho Paľa za najlepšiu postavu predstavenia. Nehodnotila však jeho morálku. Herec bol v tejto role vypočítavý švihácky advokátik – úhor. Slizký, no pri tom vždy nevinný. V každej scéne a replike pragmaticky videl svoj osobný zisk.
Línia záporných postáv vyvrcholila inscenáciou ďalšej Karvašovej hry Antigona a tí druhí. Prirodzene ju porovnávali so skoršou premiérou tohto nového textu v pražskom Národnom divadle. Kritici zvádzali tuhé boje o to, ktorá interpretácia bola lepšia. S výrazným predstihom síce viedla tá bratislavská, ale aj jej najkritickejší kritici sa zhodli na tom, že to, čo si Filčík zaumienil, splnil bravúrne. Jeho Krone – šéf koncentračného tábora, nie je démon ani hlučný vojak. Hrá kdesi v úzadí a tuší svoj koniec.
Akiste je jasné, že počas spomínaných ôsmych rokov nezahral Ctibor Filčík iba tieto postavy, patria však nesporne k jeho prvým dosiahnutým vrcholom a je možné na nich vystopovať to, čo bolo pre Filčíka príznačné. A síce pracovitosť, intelekt a (ako povedal jeden z neskorších posudzovateľov jeho diela) samotný Filčík. Hoci bola každá jeho postava v niečom iná, všetky v sebe skrývali veľkú intelektuálnu rovinu, ktorá pramenila z herca samého. Filčík sa neprispôsoboval postavám, on ich prispôsoboval sebe. Robil to však natoľko šikovne, že tie až na malé výnimky nezapadli do nejakej schémy alebo do stereotypu.
Podobné príspevky:
Zatiaľ žiadne komentáre