Jan Kopecký v čase uvoľnenia atmosféry v ČSSR pracoval na sérii hier s biblickou tematikou. Podkladom mu boli texty hier z regiónu Podkrkonoš. Ako prvú napísal na prosbu E. F. Buriana Komédiu o umučení a slávnom vzkriesení nášho Pána Ježiša Krista. Keď ju Jan Kopecký dokončil, bol už Burian žiaľ mŕtvy. Premiéru mala teda v Brne na doskách Mahenovej činohry. Režíroval ju vtedy Eugen Sokolovský.

Mala veľký úspech, a preto sa v tom čase mnoho profesionálnych i neprofesionálnych divadiel rozhodlo hrať túto hru. Komunistickí funkcionári viackrát avizovali zrušenie tohto predstavenia. Po úvodnej replike „Pochválen buď Pán Ježiš Kristus.“ totiž diváci zborovo odpovedali „Až na večné veky amen.“ Napriek tomuto faktu sa podarilo hru v bývalej ČSSR odohrať 150 krát a stop jej dalo až obdobie normalizácie.

Ďalším zo série podkrkonošských mystérií bola Komédia o hviezde. Tá bola vianočnou hrou o narodení Ježiša Krista. S príchodom normalizácie v 70-tych rokoch nemohol Jan Kopecký ďalej písať pod vlastným menom. Napísal však ešte dva divadelné texty v tejto sérii. Hru o Dávidovi a Mojžiša.

Pri písaní hry Komedie o umučení a slávném vzkříšení násho Pána Ježíše Krista vychádzal divadelný historik Jan Kopecký z troch ľudových hier 18. storočia: Bozkovského umučenia, Lastibořskej komédie o umučení a zo Semilskej hry o vzkříšení. Využil aj fragmenty z iných pašiových hier.

Samotná hra je zložená z prológu, troch dejstiev (Život, učenie a zrada; Umučenie; Vzkriesenie) a epilógu. Začína prvým hriechom Adama a Evy, aby bolo samotné pôsobenie Ježiša pochopiteľné každému. V prvom dejstve sú zobrazené najznámejšie momenty Ježišovho pôsobenia ako napríklad Ježišov krst, vzkriesenie Lazára či obrátenie Márie Magdalény. Dejstvo končí Judášovou zradou.

V druhom dejstve sa hra zaoberá odsúdením a mučením Ježiša. Silný obraz tu vytvára skupina troch katov, ktorý sa bavia tým, ako môžu Ježiša bičovať. Posledné dejstvo prináša dôležité piliere kresťanskej viery. Ako prvé je zostúpenie Ježiša do pekla k zosnulým, kde ho už čakajú židovskí patriarchovia a proroci (Abrahám, Jakub, Izák, Dávid, Izaiáš…). Nasleduje Ježišovo vzkriesenie a obraz troch žien pri jeho prázdnom hrobe. Dejstvo sa končí ustanovením Petra za správcu cirkvi a Ježišovým nanebovstúpením.

Epilóg nemá biblický podklad. Rozpráva sa v ňom o cisárovi Tiberiovi, ktorý je nevyliečiteľne chorý a dozvie sa o „zázračnom liečiteľovi“ v Jeruzaleme. Pošle poslov k Pilátovi, aby ho potrestali za to, že dal Ježiša popraviť. Do Ríma potom prichádzajú apoštoli Matúš a Lukáš. Tí Cisára vyliečia. Tiberius vyhlási kresťanstvo za jediné pravé náboženstvo v celom Ríme a prikáže všetkým občanom naň prestúpiť. Epilóg teda nemá historickú vernosť a je iba jednoduchým vysvetlením rozšírenia kresťanstva pre laikov v 18 storočí.

Text hry je veršovaný a rýmovaný. Písaný je ľahkým, ľudovým spôsobom. Vytvára tak dojem jednoduchosti a prístupnosti so zachovanou umeleckou hodnotou. Všeobecne známe fakty sú opisované detailne, autor však prechádza z obrazu do obrazu bez väčších predelov. Jednota času, deja a miesta nie je vôbec zachovaná. Povedal by som, že je priam systematicky porušovaná.

Informácie, ktoré hra podáva sú bez konfliktov s náukou cirkvi. Hra vysvetľuje aj menej známe teologické teórie, ktoré vychádzajú z apokryfov (vykúpenie zosnulých). Zároveň sa tu objavujú odkazy na dobové zvyky a problémy. Tie zväčša prináša postava Odpovedníka, ktorý napríklad nabáda ľud, aby sa nevzpieral svojmu zemepánovi.

Ohlasy na Komédiu o umučení a slávnom vzkriesení nášho Pána Ježiša Krista boli rozporuplné. Divadelná obec prijala predstavenie veľmi kladne. Avšak divadelný laici neboli spočiatku priveľmi nadšení Na plagátoch v Brne bolo dokonca preškrtnuté slovo Komedie. Zároveň listy, ktoré chodili do divadla boli rozhorčené. Mnohí sa sťažovali na komunistickú propagandu zo strany divadla. Ďalšou skupinou listov je tá, v ktorej diváci chvália vernosť divadla Kristovi a nie Marxovi. K poslednej skupine listov patria ospravedlnenia tých prvých po tom, čo si dotyční predstavenie pozreli.