Tom Stoppard: Rosencrantz a Guildenstern sú mŕtvy

„Přechod od tématu smrti k tématu šílenství neznamená zlom, ale spíš určité pootočení v lůně téže nejistoty.“ (Michel Foucault)

Vyzerá to tak, že Shakespeare si dramatický potenciál postáv trpiacich šialenstvom celkom pragmaticky uvedomoval. Dokazuje to nielen ich časté objavovanie sa v jeho dramatických textoch, ale aj zručné narábanie s nimi. Či už je to Kráľ Lear, Ofélia alebo aj Lady Macbeth. K všetkým týmto postavám pristupuje tak, aby bolo dramatično v texte (a následne na javisku) nielen stupňované, ale aj variované.

V Hamletovi, Shapespearovej asi najznámejšej hre, je „šialených“ postáv hneď niekoľko. Napríklad Ofélia, ktorej otca zabil „takmersnúbenec“ alebo Hamlet, ktorého predstierané šialenstvo sa miestami stáva ozajstným. Avšak tieto dve nie sú ani zďaleka jediné. Claudius šialene verí, že Hamlet si urýchlený sobáš vdovy s bratom mŕtveho kráľa nevšimne. Gertrúda má rovnako šialenú predstavu, že Hamlet si na jej nového manžela časom zvykne. U Polónia badať priam až šialenú snahu urobiť si dobré meno u panovníka s jeho manželkou. Myslím, že je zrejmé, že takýmto spôsobom by som mohol pokračovať a popísať úplne všetky postavy (paradoxne až na bláznov a šašov) nielen v Hamletovi, ale aj vo väčšine Shakespearových tragédiách. Teda v hrách, kde hlavnú dramatickú úlohu hrajú vášne a intrigy, a to takmer vždy so sebeckým cieľom.

Práve preto je zaujímavé uvažovať o dramatickom texte Rosenkrantz a Guildenstern sú mŕtvi. Ten totiž sleduje rovnaký príbeh ako Shakespearov Hamlet, no z úplne iného pohľadu a v úplne inom žánri. Ako som totiž písal vyššie, šialenými sú všetky postavy v Shakespearových tragédiách, lenže Stoppardova hra je skôr komédiou.

Ako už z názvu jasne vyplýva. Stoppardovou hlavnou motiváciou bolo zodpovedať základnú otázku pozorného čitateľa, či diváka: „Ale čo sa stalo s Rosenkrantzom a Guildensternom?“ Neostal však pri svojej jednoznačnej odpovedi. Hra je plná filozofického uvažovania nad ľudskou existenciou a najmä nad smrťou. Avšak nie z hľadiska ako na ne pozerali existencialisti. Dokonca by sa dalo povedať, že v závere sa autor pokúša filozofiu existencie mierne parodovať. Okrem toho, že sa obe postavy počas celej hry nerozhodli ani raz, sa ani v okamihu smrti vlastne nedozvedeli, kým vlastne sú.

Vráťme sa však späť k šialenstvu. Podľa induktívneho použitého dôkazu šialenstva u každej postavy vo všetkých Shakespearových tragédiách vyplýva, že aj Rosenkrantz a Guildenstern sú u Shakespeara šialení. (Napríklad by som mohol povedať, že sú šialení ak dúfajú, že dokážu pred Hamletom udržať v tajnosti pravý dôvod svojho príchodu. Ponúkať však takéto tézy nemá význam. Pretože nie je dôležité akým spôsobom sú Rosenkrantz a Guildenstern šialení.)

Nevyhnutnou otázkou je, či sú šialenými aj u Stopparda? Autor ich necháva nalodiť na loď vezúcu šialeného Hamleta preč od brehov Dánska. Michel Foucault opisuje tento jav v knihe Dejiny šialenstva: „lodě naložené blázny a plující od místa k místu totiž skutečně existovaly .“ Chcel tým však Stoppard naozaj povedať, že tieto dve postavy bez vlastnej existencie prejavujú známky šialenstva tak ako Hamlet? Skôr nie. Preňho nie je v tejto hre najdôležitejšie šialenstvo mentálne, viditeľné, či vyrozumiteľné zo slov, ale absurdita bytia. Veta vyslovená Pozzom v Beckettovom Čakaní na Godota: „Ženy rodia rozkročmo nad hrobom.“ nachádza v Stoppardovej hre dokonalé uplatnenie. A slovo absurdita sa dá celkom jednoducho nahradiť slovom šialenstvo. Pre Stopparda je v hre Rosenkrantz a Guildenstern sú mŕtvi dôležité práve šialenstvo bytia.

Tieto dve Stoppardove postavy teda šialené sú. Nie však preto, že by niesli klinické znaky šialenstva, alebo že by konali niečo šialené. Šialenými sú preto, že sa snažia byť, teda existovať. A existovať pre nich znamená vedieť odpoveď na otázku: „Kto som?“ Je samozrejmé, že odpoveď sa im získať nepodarí. A to z úplne pragmatického dôvodu. Jediná informácia o nich u Shakespeare je totiž tá, že sú to Hamletovi kamaráti z čias štúdií. A to na plnohodnotnú existenciu nestačí.

Dá sa ísť ešte ďalej. Ak budeme vychádzať z toho, že jediná definícia Rosenkrantza a Guildensterna znie: „Hamletovi kamaráti zo štúdií“, musí ich existencia zákonite zaniknúť spolu s Hamletovou.

Vzhľadom k tomu, že literárne postavy sú nečasové, teda nedá sa o nich povedať, že práve v tomto momente sedia, jedia, stoja atď., je nutné sa na Stoppardov text pozerať aj z tohto pohľadu. Keďže Shakespeare napísal Hamleta tak, že ten umrie, jeho koniec je definitívne daný a nezvratný už na začiatku čítania, respektíve scénického predvádzania. Môžeme teda povedať, že je mŕtvy už na začiatku. Nemá na výber. A presne túto absenciu možnosti rozhodnúť sa Stoppard vo svojej hre zvýraznil.

„GUILDENSTERN Za jistého rozbřesku volali naše jména… zpráva… královský příkaz… Tam někde na počátku musel být okamžik, kdy jsme mohli říct – ne. Ale nějak jsme ho propásli. (Rozhlíži se a vidí, že je sám.) Rosen-? Guil-? (Vzchopí se.) Nu, příšte budeme moudrejší. Teď mě vidíte, teď – (A zmizí.)“

Guildenstern vo svojej záverečnej reči poukáže na jediný moment, kedy sa rozhodnúť mohli. Ten sa nachádza tesne pred začiatkom hry. Tak Stoppardovej ako aj Shakespearovej. Rosenkrantz a Guildenstern teda nie sú šialenými preto, že sa v niektorom momente nerozhodli ináč, ale preto, že ako literárne postavy sa ani rozhodnúť nemôžu, no predsa by sa chceli.

Literatúra