Mark Ravenhill patrí medzi súčasných britských dramatikov a popredných autorov in-yer-face drámy. Hra s názvom Citizenship vznikla pre festival Conections, ktorý sa špecializuje na drámu pre teenagerov. Na prvý pohľad sa zdá, že je to jednoduché dielo, ktoré povrchne a až príliš jednoducho opisuje príbeh pätnásťročného chlapca Toma, ktorý sa snaží nájsť si svoje miesto na tomto svete. Dospievanie mu sťažuje hľadanie svojej sexuálnej orientácie. Kedže hra nemá kladného hrdinu po prvom prečítaní môže čitateľ uviaznuť v pocite, že ide o pohľad do vulgárnosti a zvrátenosti dnešnej mládeže, ktorá neuznáva autority a porušuje zákon.

Ak sa však text dostane do šikovných réžijno – dramaturgických rúk a odhalia sa jeho skryté prvky a rozmery, vznikne zaujímavé dielo, ktoré má dnešnej mládeži, a nielen mládeži, čo povedať. Spomeniem len tie najpodstatnejšie úpravy, ktoré režisér Ondrej Kaprálik spolu s dramaturgom Michalom Jasaňom v hre spravili.

Už názov hry neostal pôvodný a z originálneho Citizenship, čo v preklade znamená Občianska výchova, vznikol názov Náuka o spoločnosti. Názov má predpovedať, že inscenácie je akýmsi náhľadom do dnešnej spoločnosti, náhľadom do začiatkov budúcej generácie. Text hry prešiel oproti nekvalitnému prekladu Michaely Zakuťanskej zmenami a bol upravený podľa anglického originálu. Vo vymýšľaní si nadávok presne do úst dal režisér hercom voľné ruky.

Dej hry sa rozrástol o chvíle zábavy mladých ľudí, ktorú si volný čas krátia pitím alkoholu, tancom a sexom. Pribudli aj snové scény, ktoré sa odohrávajú v Tomovej hlave. Ide o jeden veľký chaos myšlienok, v ktorom sa miešajú všetky druhy vzťahov medzi rôznymi postavami. Tu je potrebné spomenúť veľmi dobrú prácu režiséra Kaprálika so svetlom. V používaní svetelnej techniky a svetelnom dizajnérstve je tento čerstvý absolvent réžie ďaleko pred svojimi rovesníckymi kolegami. Naplno využíva celý potenciál svetelného parku divadla Lab a vytvára tak pre oko diváka zaujímavé obrazy.

V hre sa objavujú len dve dospelé postavy, čím vznikol značný nepomer medzi mladými a dospelými. Hovoriť sa tu dá o istej absencii rodičia a výchovného prvku priamo zo strany rodiny. Väčšina postáv si žije bohémsky, nikým nekontrolovaný život. Chýbajúci prvok tvorcovia do inscenácie šikovne vložili cez štyri dievčenské telefonáty s mamou.

Mladí herci si zaspomínali na svoje mladé časy, kedy sa ešte s cigaretou schovávali za najbližším múrom

Najpodstatnejším zásahom do hry bol výber konca, kedže samotný autor napísal pre hru konce dva. Tvorcovia sa nakoniec rozhodli pre pesimistickejší koniec, kedy u Toma nenastáva obrat a nerozhodne sa ísť hľadať svoje šťastie, ale necháva sa udupať sexom, peniazmi, a falošnou zábavou. Rezignuje a prepadá predstave falošného šťastia.

Pri obsadzovaní postáv do inscenácie Ondrej Kaprálik nesiahol len po študentoch štvrtého a piateho ročníka herectva na VŠMU, ale pozval dvoch ich starších kolegov. Mladí herci sa rýchlo a šikovne zhostili rolí mestských teenagerov a zaspomínali si na svoje mladé časy, kedy sa ešte s cigaretou schovávali za najbližším múrom. Veď to koniec koncov nebolo ani tak dávno. Úlohy dvoch dospelých, a to veštkyne a stredoškolského profesora De Clerka, sa ujali Judita Hansman a Radomír Milič.

Roman Poláčik sa úlohy Toma zmocnil s profesionálnym prístupom a na javisku zvádza vnútorný boj mladého chlapca, ktorý chce vedieť odpovede na svoje otázky. Ženie sa strmhlav do života a metódou pokus – omyl naráža na tvrdé prekážky. Najmä Poláčikové Nie! a Neviem! dodávajú postave Toma razantnosť a zúfalosť. Na jednej strane chce vedieť, na druhej strane razantne odmieta niektoré ponuky.

Barbora Švidraňová počas skúšania zvádzala so svojou postavou Amy najtvrdší zápas. Nie je vôbec ľahké pochopiť myslenie pätnásťročného emo dievčaťa. V prípade Amy nejde len o pózu, ktorou chce byť zaujímavá, ale o skutočný pocit menejcennosti a absenciu sebadôvery. Hľadá svoju oporu v Tomovi, ktorý je na tom však ešte horšie ako ona. Švidraňová zohrala statočný zápas, no jej postava má stále kde rásť a postupným reprízovaním inscenácie nadobudnúť väčšie kvality.

Najväčšou chybou oboch hlavných predstaviteľov je javisková reč. Najmä repliky v ktorých treba zrýchliť tempo reči a zvýšiť hlas boli nezrozumiteľné a divák z nich zachytil len posledné slovo. Takéto situácie by u študentov štvrtého ročníka herectva už nemali nastávať.

Odhalenie tajomstva hry je vždy zárukou úspechu. Režisér spolu s dramaturgom vytiahli z vulgárnej a sexuálnej hry to čaro, ktoré jej dodáva zvláštnu intimitu. Hlavným vzťahom je tu stále vzťah medzi Tomom a Amy, ktorý prezentuje prvý sexuálny vzťah. Je tu objavovanie prvých bozkov, jemných dotykov a nahého tela. To všetko sa režisér Kaprálik snažil dostať na povrch a vo svojej inscenácii odhaliť aj nežnú stránku Ravenhillovej drsnej hry. V malom priestore skúšobne inscenácia oplývala krásnym intímnom a každý dotyk či pokus o bozk dýchal vášňou a napätím. Tu sa však naplno preukázala nevýhoda nového divadelného priestoru divadla Lab, kde inscenácia stratila podstatnú časť svojej intimity. Predpokladám však, že sa jej podarí do inscenácie časom a reprízami vrátiť.

Scéna Barbory Ďurišovej vznikala podla požiadaviek režiséra Kaprálika, ktorý má, ako sme už mohli vidieť aj v jeho predstavení Každý má svojho Leona, rád rýchle prestavby, ktorá sa dajú zakomponovať do behu inscenácie. Jedná sa teda o niekoľko častí, s ktorých je každá mobilná a čo najjednoduchšie presunuteľná. Rôznymi variáciami sa tak herci ocitajú v niekoľkých rôznych izbách bytov, na ulici pred grafitovou stenou či v školskom kabinete u De Clerka. Metaforu rozhádzaného života na kúsky, ktorý sa len ťažko skladá do zmysel dávajúcej mozaiky tvoria puzzle, nakreslené po zemi a jednotlivých častiach scény.

Inšpirácia (pre kostýmy) sa dala načerpať na každej Bratislavaskej ulici či strednej škole a obchody ako New Yorker ich poskytujú vo veľkom množstve.

Nad kostýmami zrejme nebolo treba dlho premýšľať. Inšpirácia sa dala načerpať na každej Bratislavaskej ulici či strednej škole a obchody ako New Yorker ich poskytujú vo veľkom množstve. Oblečenie dnešnej mládeže je rôznorodé a tak, ako vidíme na javisku niekoľko mladých charakterov, vidíme aj rôznorodosť kostýmov. Pohybujeme sa v móde hiphopu, drsnejšieho punku či jednoduchých šiat poslušných dievčat.

Zaujímavú históriu vzniku má hudba k inscenácii. Michal Jasaň odporučil Ondrejovi Kaprálikovi zaujímavého košického hudobníka Petra Tomka. Kedže autor je z Košíc nezúčastňoval sa skúšok a tvorivý dialóg inscenátorov a skladateľa prebiehal len prostredníctvom mailov. Je až prekvapujúce akú výbornú hudbu sa podarilo do predstavenia zložiť ako ju Kaprálik dokázal šikovne zohrať s dejom a svetlom.

Najväčším mínusom inscenácie Náuka o spoločnosti je, že jej divadlo Lab neposkytuje väčší priestor. Inscenácia tak nemá možnosť ďalej sa rozvíjať a nadobudnúť väčších kvalít. Ešte stále je však možnosť, že sa inscenátorom podarí pôvodný zámer s usporadúvaním organizovaných predstavení pre stredoškolskú mládež, čo by pomohlo obom stranám a a naplnilo zmysel a význam Ravenhillovej hry.