Sú to herci alebo speváci?“ Túto otázku si kládol divák pri pozorovaní hereckých výkonov v inscenácii Čarovná flauta v réžii P. Brooka, hosťujúcej na tohtoročnom festivale DIVADELNÍ SVĚT BRNO (27. 5. 2011 – 3. 6. 2011). V poradí druhý ročník festivalu bol venovaný skutočne významnej osobnosti súčasného svetového divadla – Peterovi Brookovi a tematicky ladený do sveta Shakespearových hier, s ktorými je Brookovo režijné dielo úzko spojené.

Inscenácia Mozartovej opery v Brookovej réžii v spolupráci s Marie-Hélène Estienne a Franckom Krawczykom, mala premiéru v roku 2010 v Parížskom Théâtre des Bouffes du Nord. Autori výrazne skrátili pôvodnú predlohu (predstavenie trvá asi hodinu a pol). Spievané časti libreta ponechali v nemeckom jazyku, hovorené preložili do francúzštiny. Počet postáv zredukovali na deväť, orchester zminimalizovali na jedného pianistu (účinkujú v dvoch alternáciách tak ako herci). Piano bolo umiestnené v prednej časti javiska na pravej strane a prítomnosť pianistu bola priznanou súčasťou javiskovej reality vďaka reakciám jednotlivých hercov na jeho hru (napr. Herec pozorujúci Papagenov a Taminov dialóg sa postavil k pianistovi a mimicky mu tlmočil svoje názory o danej scéne, medzi nimi prebiehala neverbálna komunikácia). Dve postavy, tzv. „Herci“ vystupovali striedavo ako pars pro toto (napr. jeden Herec ako časť za celok čarodejníc, druhý ako časť predstavujúcu stráž…) a zároveň ako stmeľujúce postavy prevádzajúce ostatné postavy celým príbehom.

V programovom katalógu k festivalu sa môžeme dozvedieť, že účinkujúci sú „speváci.“ S týmto tvrdením však divák, ktorý inscenáciu videl, byť spokojný nemôže. Boli to aj „speváci“ aj> „herci.“ Oko slovenského diváka, žiaľ, nie je zvyknuté často vidieť (ak vôbec niekedy) všestranne vzdelaných a reagujúcich tvorcov, ktorí sú schopní výborne spievať a v rámci toho podávať aj kvalitný herecký výkon.

Herectvo je u Brooka základ. Jeho herci sú výborne psycho-fyzicky pripravení, vedia precízne pracovať s jednotlivými zložkami hereckého prejavu, ktoré dokážu používať adekvátne k inscenačným požiadavkám. Na prvý pohľad to budí dojem prísnej drezúry. Z publikovaných rozhovorov s režisérom sa dozvedáme, že tajomstvo spočíva v hodinách práce s hercom: hľadanie jeho vlastných výrazových prostriedkov a individuálnych prínosov, ktorými môže inscenáciu obohatiť. Členovia Théâtre des Bouffes du Nord sú pestrým zoskupením príslušníkov rôznych rás, národností, vierovyznaní, etník… Aj v tejto inscenácii účinkujúcich spájala predovšetkým spoločná divadelná reč. Nie tá artikulovaná – nemčina a francúzština sú pre väčšinu z nich osvojené jazyky. Dôležitejší je jazyk vizuálnych významov. Brookova Čarovná flauta je jednou z tých inscenácií, pri ktorých divák nemusí čítať titulky, aby rozumel. Stačí sa dívať.

Na prázdnej scéne aktéri pracujú s minimom rekvizít (bambusové tyče, vozík, červená plachta…). Prostredníctvom nich zrozumiteľne členia priestor, vytvárajú čitateľné znaky potrebných objektov alebo skratkovitých symbolov presne pomenúvajúcich situáciu (napr. počas toho, ako Papageno komicky trúchli, že nikdy nenájde pre seba vhodnú manželku, Herec z bambusových palíc s úsmevným pátosom stavia šibenicu, na ktorú si Papageno prechodí šál). Významnú úlohu plní aj symbolika farieb v kostýmoch a rekvizitách (červená ako hriech, čierna ako smrť…). Je to zrejme jediné klišé, ktoré Brook v tejto inscenácii používa, hoci sa svojou režijnou tvorbou už dlhé roky snaží vzdorovať divadelným konvenciám.

Strohá dokonalosť pohybu, presne vymerané gestá, zreteľné motivácie vyplývajúce z logiky charakterov, detailne naaranžované znaky, dôkladnosť štylizácie – to všetko by za istých okolností mohlo vyznievať chladne a neosobne. Do protikladu s touto dôsledne (miestami až sterilne) vycibrenou formou stavia režisér opäť herca, s jeho hrejivou ľudskosťou, čím inscenácia dosiahla vzácnu harmóniu. Všetko, čo sa na scéne dialo, bolo hlboko humánne vďaka predstaviteľom postáv. Z hercov sa do hľadiska šírilo dobro. Negatívne postavy neboli jednoznačne zlé, mali v sebe dobré vlastnosti, ktoré boli len dočasne otupené. Komika na javisku, či už situačná alebo povahopisná, nebola dôvodom na výsmech a hanlivé zosmiešnenie, ale bola povznášajúca, úsmevná, milá. Vďaka pokojnému pohybu, jemnému úsmevu, ktorý uvoľňuje napätie rezonujúce v oblasti portálovej hranice a pohľadu hľadajúcemu pohľady jednotlivcov v publiku (najmä William Nadylam ako prvý Herec, Luc Bertin-Hugault ako Sarastro a Dima Bawab ako Papageno) dochádzalo k interaktívnemu prúdeniu pozitívnej energie z hercov na divákov. Brookovi herci sa nehrajú na poslov dobra, oni nimi sú.

Inscenácia, dokonalá po formálnej stránke spojená s priam magicky vytvorenou atmosférou, ktorej šíriteľom je univerzálny herec a spevák v jednom, bola katarzným zážitkom pre väčšinu divákov, pripravených vnímať divadlo nielen v jeho opticko-akustických obmedzeniach. Peter Brook v svojej inscenácii spája komornú hudbu piana s experimentmi v speve a výtvarných znakoch, s hravosťou, smiechom i hĺbavou vážnosťou do jednotného celku prostredníctvom svojho všestranného herca. Rozprávková hra o víťazstve dobra (svetla nad tmou) bola stvárnená vhodnými aktérmi – prirodzenými šíriteľmi harmonického pokoja a medziľudského dobra.