Kto bol ten hrdina?

Ako drobné dieťa som rada sedávala na malej ošúchanej drevenej stoličke, pila prababkin presladený lipový čaj a počúvala príbehy starých žien, ktoré si rozprávali pri čistení peria. Atmosféra podfarbená horiacou sviečkou ostala vo mne hlboko zakorenená a dodnes si pamätám na príbehy, či skôr mýty a legendy, ktoré na malé dieťa, akým som bola, pôsobili tajomne.

Bohatá mytológia nie je príznačná len pre antiku, ako si to pamätajú školáci. Slovanov tiež spája spoločná kultúra, ktorej jadrom sú mýty. Slovanskú mytológiu dnes môžeme aspoň čiastočne rekonštruovať na základe stredovekých kroník, cestopisných správ islamských kupcov, rozprávok, legiend, ľudovej slovesnosti, alebo zvykov a obradov. Slovanské predkresťanské náboženstvo, previazané s mytológiou, sa zakladalo na dualizme, teda na protiklade síl dobra a zla, chaosu a poriadku. Bohom deštrukcie bol Černobog, bohom svetla Belobog. Myslenie starých Slovanov o podstate vecí môžeme pokladať za animistické (anima=duša). Slovania totiž verili, že každá vec, či stvorenie, v rátane rastlín a zvierat, má dušu. Vo väčšine príbehov dobro zvíťazilo nad zlom, čo malo značne didaktický charakter.

Krásny mytologický príbeh, z čias starých Slovanov, sa viaže aj na skalný previs, vrcholu pseudokrasovej formy Veľkej pece. Vrchol Veľká pec sa nachádza neďaleko od mesta Vrbové, v okrese Piešťany. V tejto oblasti sa traduje príbeh o dobrom pastierovi, ktorý pásol svojmu pánovi ovce na lúkach tiahnucich sa popod vrchy Veľkej a Malej pece. Keď sa pastier vybral jedného dňa znovu pásť zverené ovce, nastala zmena počasia, slnečný deň vystriedal silný vietor sprevádzaný prudkým lejakom. Pastier sa snažil zachrániť stádo, preto ho ukryl do jaskyne, pod vrchom Veľká pec. Jaskyňu si však pred dávnymi časmi privlastnil zlý čert, ktorý v nej býval, hoci jaskyňa rovnako ako príroda, patrila všetkým. Pastier bránil svoje stádo. Po vyčerpávajúcom boji, pastier čerta premohol. Sotil ho o skalnú stenu a dodnes je na nej otlačené čertovo telo.

Je možné, že pastier je nie len mytologickou postavou, ale skôr legendou. Historicky je doložené, že na týchto miestach sa ľudia pastierstvom zaoberali. Túto skutočnosť naznačujú i pomenovania obcí a chotárov (Baraní dvor, chotár sa nachádza neďaleko mesta Vrbové), môžeme teda predpokladať, že postava pastiera je inšpirovaná skutočnosťou.

Bol pastier z príbehu hrdinom? Moja detská predstava o hrdinovi sa vždy spájala s veľkým vážnym mužom, so značne (už na prvý pohľad) vypracovaným svalovým aparátom, s mečom v ruke a so zvrašteným čelom, ktorý je schopný biť sa hlava-nehlava za dobrú vec. Často nám vnucovali názory, ako by mal hrdina vyzerať. Má to byť burič? Má to byť politik? Človek, ktorý do politiky zasahoval, alebo bol pre politickú ideológiu prenasledovaný? Štúr? Tiso? Štefánik? Je naozaj relevantné pokladať za národného hrdinu zlodeja a zbojníka, akým bol Juraj Jánošík ? Sú osobnosti, s ktorými sa naša spoločnosť len ťažko vyrovnáva, napriek tomu, že si často cielene zakrývame oči pred pravdou. Kto je teda hrdina?

Podľa psychoanalytika profesora Karla Gustava Junga naše myslenie a úsudky ovplyvňuje naše nevedomie. V ňom sú obsiahnuté symboly vynárajúce sa zo snov. Symboly sú obsiahnuté v archetypoch, (archetyp= ustálená postava, ako napríklad hrdina reprezentuje víťazstvo, záchranu, dokonca až vykupiteľskú silu), a tie sú akési dedičstvo našej psychiky.  Nesú sa s nami celými pokoleniami, už od mýtických čias. Táto teória dokazuje, že nás formuje skúsenosť, sociálne prostredie a spoločnosť, v ktorej žijeme.

Môj hrdina pastier z príbehu bol celkom obyčajný, pokorný a skromný človek, ktorý nemal potrebu chrániť seba. Chránil zviera ako živú dušu, ale aj ako majetok blížneho.

Nie je to síce svalnatý hrdina bijúci sa do pŕs a poukazujúci na svoje zásluhy. Je to však vzácny charakter, v ktorom sa snúbi ľudskosť, empatia a úcta. Vyhnal zlo. Prostým spôsobom dáva nádej a povzbudzuje víťazstvom dobra. Odtlačok čerta na skale je metaforou, ktorá reflektuje silu človeka, nie fyzickú, ale tú pravú, morálnu a práve tá v našej spoločnosti absentuje.

Ako chápeme hrdinu (či nehrdinu ?) dvadsiateho prvého storočia? Vzhľadom na dnešné skúsenosti musíme konštatovať, že hrdina z prababkinho príbehu je mŕtvy. V našej realite hrdinu vystriedal antihrdina. Hrdinský čin sa paroduje, vysmieva. Na prahu tohto storočia nie je v móde ľudskosť ani úcta, ale to čo sa skutočne nosí, je bez ostychu moc a s ňou súvisiace materiálne bohatstvo. Svedomie dnešného hrdinu sa neozýva, ostalo kdesi v kúte zaprášené, možno krízou mužskosti. Nová generácia hrdinov nám ponúka strach namiesto ochrany, vulgarizmy namiesto vľúdneho slova a surovosť namiesto citu. Ak by sme hľadali takéto vlastnosti u hrdinu v mytológii, alebo v jej achetypoch, hľadanie by bolo márne. Pozitívne vnútorné hodnoty, ktoré sa spájali s pastierom sú deklasované. Isteže vlna straty autorít a vlna nefunkčnosti rodinného modelu obmýva naše brehy, ale my nehľadáme iné riešenia, zmietame sa v dezilúzii ľudskej všemohúcnosti, ktorá nám ponúka nepravdivý obraz o realite. Reálna je žiaľ iba absurdná komunikácia, ústiaca z vnútorných falošných svetov, nenapájajúcich sa na svet vonkajší. Spoločnosť sa dopracovala k morálnej stagnácii, nuž musíme si zvykať na nového hrdinu resp. nehrdinu, pretože ten ozajstný už zhnil.

Pri mojej poslednej návšteve magického miesta, jaskyne pod Veľkou pecou som si s nostalgiou zaspomínala na prababkino pútavé rozprávanie a s obdivom som hľadela na odtlačok čerta na skalnej stene. Hľadala som zmysel posolstva, ktoré nám táto mytológia zanechala. Možno práve tu je zašifrovaný kľúč, ako nájsť našu skutočnú morálnu identitu. Práve tam je nevyhnutné započúvať sa, čo nám chce povedať naše vlastné svedomie, ak nám ešte nejaké ostalo.

pošli na vybrali.sme.sk Podobné príspevky:
    • Matej Moško
    • apríl 23rd, 20116:56pm

    Trošku som sa kvôli diplomke vŕtal v starších materiáloch. Nie je to celkom obdobie slovanstva a vlastne to nie je ani naše územie. Ale, keď sa pozrieme na ideál hrdinu stredoveku – rytiera, teda toho svalnatého chlapa s mečom, tak žiaľ už v časoch jeho najväčšej slávy to s ním nebolo celkom kóšer. Dokonca by som povedal, že oveľa väčší hrdinovia boli tí, čo sa snažili správať podľa dvorskej poézie. Tá paradoxne vznikla ako opis rytierskych cností a na oslavu jeho hrdinských činov. No prílišná snaha skrášliť tieto činy dopadla tak, že táto milá tvorba mala strašne ďaleko od reality.

    Svoju úlohu teda splnila až neskôr. Vlastne aj teraz. V článku sa obraciaš na legendu, ktorá možno niekedy bola ozajstnou udalosťou, alebo aspoň časť z nej. Túžiš po hrdinstve, ideáloch, cnostiach. S dovetkom, že hrdina už dnes zhnil. Ja budem skeptickejší, ale s troškou nádeje. Nie, hrdina nezhnil, hrdina nikdy nebol. My (aj ty a áno aj ja) túžime, aby sa ľudia správali podľa dávno zabudnutých cností. Lenže tie cnosti nájdeme žiaľ iba v literatúre, reálne to nikdy také ružové nebolo. Ale práve tieto legendy a báje, ktoré máme, nás učia túžiť. Túžiť stať sa čímsi ako hrdinami. Snažiť sa žiť tak, aby „maxima našej vôle mohla vždy slúžiť ako princíp všeobecného zákonodarstva“ a možno ešte o trochu lepšie. Preto vidím nádej nie v tom, že by sme sa stali hrdinami, akých ľudstvo malo. Ale v tom, že sa staneme hrdinami, pretože, ako aj ty vravíš, nám to hovorí svedomie. A tomu svedomiu pomáhajú aj legendy.

    P.S. Fakt príjemný článok. A vlastne ani neviem, prečo som písal ten komentár, keďže som iba podporil to, čo si povedala a tak trochu som si vyzúril svoje grafomanské ego. Uvidíme, či to zo mňa urobí hrdinu.

  1. Zatiaľ žiadne spätné odkazy