Kto je mocnejší? Svet rozprávkový alebo svet reálny? A môžu sa tieto dva svety stretnúť? Na tieto otázky odpovedá inscenácia bratislavského bábkového divadla Palica, von z vreca!.

Autor textu Dušan Štauder sa pohral s viacerými rozprávkovými motívmi, ktoré kompaktne spojil do kopy a vytvoril tak veľmi zaujímavý celok – hru s pesničkami. Rozprávka strieda svet reality so svetom rozprávky.

V inscenačnom tvare toto striedanie prebieha s ľahkosťou. Niekedy sú však prechody veľmi rýchle a málo výrazné. Divák sa stráca a nevie, v ktorom svete sa práve nachádza. Všetky zmeny odlíšené svetlom, „zázračným tlesknutím“ a vystúpením z postavy sa mu zlievajú dokopy.

Režisér Lukáš Brutovský vyťažil maximum z textu, z hercov a tiež z niektorých technických možností divadla. Inscenácia je divadlom v divadle, dokonca niekoľkonásobným. Neustále sa zdôrazňuje, že hráme pre divákov a pre seba samých. Režisér uplatňuje „brechtovský“ štýl tvorby, ktorý nám stále pripomína, že sme v divadle. Zároveň však používa zásady ilúzie a čarovna, ktorú rozprávka obsahuje.

Hneď na úvod herci priznajú realitu za oponou. Technik Jožko (Juraj Bednarič/Tomáš Majláth) prenáša rebrík a je jablko. Dve herečky Lucka a Janka (Lucka Arendášová a Janka Sovičová) sa popritom hádajú o to, akú rozprávku dnes zahrajú. Nikto z nich si nevšíma, že opona je odtiahnutá, kým technik nepovie, že predstavenie sa začína. Vtedy herečky spozornejú a znervóznejú. Vtom vchádzajú ako na zavolanie, bratia Grimovci (Andrej Kováč ako Jakub a Michal Adam ako Vilo) známi rozprávkari, ktorí zachránia situáciu. Spoločne s herečkami a technikom rozohrajú príbeh o Strachošovi, ktorý sa ničoho nebál a o princeznej, ktorá musela tancovať v pekle s čertmi.

Herecké a spevácke výkony očaria svojou živosťou, hranou neistotou, spontánnosťou a prácou s rekvizitami a s bábkami. Najviac zaujmú Grimovci, ktorí sú úplne rozdielni. Kováčov Jakub je rozhodný, rozumový typ rozdávajúci povely a riadiaci predstavenie. Je to mág. Adamov Vilo je zase príliš ctižiadostivý, veľmi zákerný. Zaujímavo pracuje s hlasom aj s gestom pri animácií bábky kráľovského radcu. Sovičovej Janka je hekticky komická, neustále v nervóznom pohybe. Jej Lucifer zaujme gestami aj spevom. Arendášovej Lucka je noblesná a krásna. Veľmi tvárne pracuje s premenami z milej dievčiny na otrávenu a nespokojnú. Bednaričov Jožko je zmätený mladík, ktorý sa s ľahkosťou dostáva do rozprávkového sveta. Na jeho alternácii Majláthovi vidno režijné pokyny. Na niektorých miestach však vynikne jeho rozhodnejšie gesto a mohutnejší hlas.

Na scéne sa „čaruje“ s čiernou „kockou“, ktorá predstavuje zmenšené divadlo. Vyčarujú z nej domček, kráľovský trón aj vstup do pekla. Podobne sa „čaruje“ aj s nápaditými a mulitifunkčne využívanými kostýmami (Ján Kocman – bábky, scéna). Divák miestami nepostrehne zmenu. Zrazu sa len z jedných šiat stanú malou úpravou úplne iné, alebo ich zmena dopomôže k vytvoreniu novej postavy. Najlepšie je to vidieť pri putovaní Strachoša na zámok. Herečka rozprestrie sukňu nad hlavu a zrazu vidíme namiesto nej vrch s hradom, ktorý sa neustále približuje. Všetko sa odohrá v tieňohre. Nakoniec zmizne aj Strachoš a miesto neho ostane jeho verná kopia v malom – plošná bábka. Podobné šikovné premeny sa dejú počas inscenácie viackrát. Bábka zlého kráľovského radcu sa zmení trikrát vždy s komickým účinkom. Tieto výmeny dodávali inscenácií veľké rozprávkové čaro. Rozprávkovosť ale bola často narúšaná. Herci neustále dej korigovali alebo sa hádali, čo by malo ísť ďalej. Okrem vzťahov v rozprávkovom príbehu rozohrali postavy aj vzťahy medzi sebou. Jakub Grim chcel Janku, Vilo Grim zase Lucku, nuž a technik Jožko nechcel pôvodne nikoho, ale získal najviac.

Zuzana Šnircová