Rozhovor s režisérom Michalom Jasaňom a dramturgom Ondrejom Kaprálikom o inscenácii hry Ivana Holuba Blázon v divadle Lab VŠMU.

Prečo ste sa rozhodli inscenovať práve hru Blázon od Ivana Holuba????

Ondro: Hru som objavil v roku 2008 pri písaní svojej bakalárskej práce s témou „Ivan Holub ako dramatik“. Túto tému som si zvolil z dôvodu, že som vtedy inscenoval jeho hru Anjel, ktorú som k bakalárskej práci uviedol ako umelecký výkon. Prečítal som teda všetky jeho hry a medzi nimi aj Blázna, ktorý je Holubovou prvotinou a ešte nikdy nebol na javiskách uvedený. V čase keď si Michal hľadal hru, ktorú by mohol inscenovať ako svoju absolventskú prácu, ponúkol som mu ako jednu z alternatív Blázna. Mne sa hra páčila, ale nenachádzal som k nej kľúč. Niečo čo by ju takpovediac postavilo na nohy, pretože mi neprišla inscenovateľná v podobe, v ktorej bola napísaná. Michala hra zaujala, ale chcel sa pozrieť aj po iných. Po týždni strávenom v sklade divadelného ústavu a prečítaní asi osemdesiatich iných hier, sme sa nakoniec vrátili na začiatok a rozhodli sa inscenovať Blázna.

Michal: Hra sa mi zdala od začiatku zaujímavá, ale ani mne nenapadla žiadna koncepcia, ako hru inscenovať. Rozhodol som sa teda pohľadať nejakú inú hru. Počas týždňa v ktorom sme študovali ostatné hry som však postupne prichádzal na to ako k textu Blázna pristupovať. Na hodine s Martinom Porubjakom som videl inscenáciu, ktorá mala síce úplne inú koncepciu a s Bláznom nemala nič spoločné, no niekoľkými divnými asociáciami sa mi v hlave zrodila koncepcia pre inscenovanie Blázna. Rozhodol som sa k textu vrátiť a začať na ňom pracovať. Nechcel som žiadnu sedavú konverzačku bez nápadu. Hľadal som niečo čo by bavilo hercov a bolo dôstojným zakončením môjho štúdia na VŠMU.

Projekciou ktorej inscenácie ťa Martin Porubjak inšpiroval?

Michal: Nepamätám si názov divadla, ale išlo o nemecký súbor a inscenáciu hry Koniec hry od Samuela Becketa. V inscenácii hrajú dvaja herci, ktorí odohrajú všetky štyri postavy. Títo herci prídu do divadla na skúšku a nahadzujú hru. Nakreslia si pôdorys, prinesú si po dve stoličky, hľadajú ideálne riešenie scény a opravujú sa, ak niekto povie nejakú repliku zle. Ten text, bez toho aby sa zmenil, zrazu prejde do toho, aký vzťah majú k sebe herci súkromne. Z toho vznikol nápad spraviť Holubov text ako priznané divadlo.

Aká je teda koncepcia inscenácie?

Michal: V texte hry je niekoľko narážok na to, že postavy tak trochu tušia, že sú postavami. Presnejšie si dramatická osoba v textovej forme myslí, že je dramatickou osobou v textovej forme. Môj nápad bol rozviť túto tému ešte ďalej. Nielen že dramatická osoba si môže uvedomovať, že je dramatickou osobu, ale herec, ktorý z nej vytvorí javiskovú postavu, môže tušiť, že je javiskovou postavou. Nápad postupne dozrel a inscenáciu sa chystáme postaviť na tom, že priznáme, že sme v divadle. Kľúčom je pred divákom nič neskrývať a naplno pracovať s tým, že je na divadelnom predstavení. Chystáme sa odstrániť závesy, ktoré vytvárajú zákulisie a zákulisie prisvietiť, aby bolo vidieť zákulisný život predstavenia. Každý jeden divadelný efekt priznávame. Neskrývame javiskovú techniku, ako napríklad hazer, alebo inteligentné svetlo programuje tak, aby robilo čo najviac hluku a za chodu hľadalo tú správnu farbu, ktorou má nasvietiť scénu. Cieľom nie je len robiť si srandu z divadla. Cez iný herecký štýl, ktorý bude mierne nadsadený a teatrálny, chceme vytvoriť komediálny efekt. V istých momentoch, ktoré sme si nazvali „Tie vzácne okamihy pravdy“ (podtitul hry), kedy v hre dochádza k úprimnému ľudskému rozhovoru a nastolí sa vážna téma medziľudských vzťahov, chceme hercov prepnúť až do Čechova. Chceme aby tieto momenty v divákoch rezonovali a aby si položili otázku „Síce som sa posledných dvadsať minút skvelo zabával, ale asi som sa nemal. Veď tu ide o vážnu vec. Konkrétne o život“.

Čo chceš inscenáciou Blázna povedať divákom?

Mcihal: Mojim cieľom je, aby inscenácia bola akýmsi rytierom Galahadom (postava z hry blázon) pre divákov. Teda niečím, čo vstúpi do ich životov a dá im poriadnu facku, aby sa zamysleli trošku nad svojím životom. Ideou celej hry pre mňa je, že ak máš pocit, že je tvoj život na nič a hľadáš dôvod prečo to tak je a obviňuješ iných, skús sa najprv pozrieť sám na seba a polož si otázku: „Kde som spravil chybu?“ Obrazy hry sú štruktúrované ako postupný prechod od pocitu „život nemá zmysel“ až po znovuobjavenie ako k nemu pristúpiť. Hlavná postava, Fatalin, je teda najskôr skeptický, potom sa snaží o veľmi rýchlu zmenu, ktorá je odsúdená k neúspechu. Prichádza zlomový moment, akýsi preplesk, v ktorom si uvedomí, že za všetko zlo si môže sám. Ak chce teda zmeniť svoj život, musí začať od seba a postupne.

Ondro: Myšlienka hry a teda aj inscenácie je v podstate dosť klišé. Hovorí, že ak má človek problémy, nech z nich neobviňuje svoje okolie, nech nečaká, že s tým niekto niečo spraví, ale nech zdvihne svoj lenivý zadok a spraví to sám. Takýchto tém tu už bolo naozaj veľmi veľa. Ak sa však poobzerám okolo seba, nemám dojem, že je toto vyhlásenie zbytočné. Presne pre jeho jednoduchosť ho nemôžeme zobraziť realistickým princípom, ale musíme nájsť nový spôsob. Inak by tento odkaz v divákovi nezarezonoval natoľko aby v ňom niečo zanechal.

Kam sa dá blázon zaradiť v rámci žánrov?

Michal: Mystická groteska plná čierneho humoru.

Ondro: Tento náš vymyslený žáner sme napísali do tlačovej správy, pretože zaradiť samotnú hru je mimoriadne problematické. Zaradiť inscenáciu je takmer nemožné. Chystáme sa totiž vedome pracovať s gýčom v momentoch, ktoré sú v hre zaujímavé. Plánujeme urobiť žánrovo veľmi nečistú inscenáciu a v momente, keď si divák zvykne, že sa pohybujeme napríklad v žánri komiky, tak žáner zmeníme. To plánujeme robiť až do konca predstavenia, aby divák nemohol predvídať, ako sa dej v rámci žánru ďalej vyvinie. Najčastejším žánrom je však groteska. Mystickou sme ju nazvali kvôli postave Galahada, ktorý je tak trochu deus ex machina. Hra je plná čierneho humoru, ktorý občas chceme vyrušiť vážnou situáciou. Tak ako sa v tragédii občas objaví niečo humorné, my plánujeme v komédii občas vyrušiť niečím vážnym.

Michal: Mystickou je aj kvôli druhej téme, ktorú sme v nej nastolili. Postavy neustále zisťujú či sú postavami. Zisťujú, či sú, alebo nie sú v divadle. Kladú si otázky, nakoľko je emócia postavy mojou vlastnou emóciu a kedy prechádza divadlo do života a život do divadla. Toto sa odohráva cez postavu Maniackeho, ktorý je dramatikom. Celá hra začína tým, ako Fatalin sedí na gaučia chystá sa zastreliť. V tom vojde Maniacki a vraví mu, že má skvelý nápad na hru: „Chlap sedí na gauči a chystá sa zastreliť, v tom vchádza jeho najlepší kamarát.“ Pracujeme teda s pocitom herca, ktorému občas jeho postava vyhovuje a občas ho poriadne štve.

Priblíž nám postavy v hre a uveď pár dôvodov, prečo si sa do týchto postáv rozhodol obsadiť hercov, s ktorými spolupracuješ.

Michal: Kedže som vedel, že budem pracovať s ročníkom, ktorý vedie Emil Horváth, mal som predstavu, s ktorými hercami by som rád spolupracoval. Hľadal som teda hru, ktorá by sedela na tých štyroch hercov, ktorých som si vybral.

Viera je silná žena, ktorá však umiera na rakovinu a vnútorne ju ničí, že jej život sa skončí skôr než reálne začal. Aj napriek tomuto vnútornému boju, ktorý v sebe zvádza sa tvári, že sa nič nedeje a vedie domácnosť, v ktorej žijú dvaja chlapi, ktorý nič nerobia. Najvhodnejšou herečkou pre túto postavu bola Kamila Antalová. Výzorom je to jasný pán javiska. Veľmi šikovne vie z teatrálneho a gýčového preskočiť do vážneho a intímneho, čo sa objavuje v jej rozhovoroch s Fatalinom.

Maniacky je neúspešný dramatik, ktorý píše hru o živote týchto postáv, alebo táto hra píše ich životy, to nikto nevie. Je tvorcom celej „divadelnej témy“ a on kladie otázky či náhodou nie sme v divadle a snaží s zistiť, čo je reálne a čo dopredu napísané v texte postavy. Postava si vyžaduje komika, ktorý dokáže vytvoriť desať myšlienkových pochodov v priebehu tridsiatich sekúnd a ktorý musí mať energie na rozdávanie. Je síce postavou, ktorá nerobí nič, no jeho nečinnosť je veľmi chaotická a akčná. Dá sa nazvať behaním na mieste. Vyžaduje si to herca, ktorý je klaun.

Ondro: Maniacky je postava, ktorá je napísaná tak, že vetu od vety mení tému. Mení ju takým štýlom, že o dve sekundy si nepamätá čo povedal. Richard sa ukázal ako veľmi dobrá voľba, pretože vie túto vehemenciu potiahnuť.

Maximilán Fatalin je ústredná postava, ktorá je celý čas na javisku. Cez ňu sa odovzdáva divákom posolstvo. Prechádza skepsou a nešťastím, ale je to istá skepsa pre skepsu a nešťastie len preto, aby som mohol byť nešťastným. Netuší prečo, ale je strašne nešťastný a nevie prečo, ale musí zomrieť. Uvedomí si, že život môže by aj krásny a rozhodne sa všetko radikálne zmeniť. Chce opäť začať maľovať, naučiť sa hrať hokej a budovať vzťah so svojou manželkou. Z tejto falošnej radosti zo života však opäť padá do skepsy, tentokrát však oprávnenej. V závere sa dostane do kontaktu so smrťou, aby si mohol uvedomiť, že ak teraz zomrie, nič veľké sa nestane. Napriek tomu nájde vo svojom okolí dôvod prečo žiť a dostáva sa do svoje štvrtej polohy, v ktorej prešiel prerodom a stáva sa z neho použiteľný človek. Preto potrebujeme vytrvalého herca, ktorý dokáže nezísť po celý čas z javiska. Polovicu hry presedieť na gauči a nepohnúť sa. Odohrať svoju postavu hlasom, emóciou, výrazom a hlavne za hodinu a dvadsať minút zahrať štyri rôzne postavy, ako svoje štyri rôzne vnútorné presvedčenia. Vybrali sme Daniela Žulčáka, ktorý je podľa nás výborný herec a všetky tieto veci spĺňa. Premýšľa nad každou replikou ktorú hovorí a pomedzi toto všetko nemá problém robiť odstrihnutia z postavy.

Poslednou postavou je rytier Galahad, osvetľovačov syn, bývalý študent katedry divadelných štúdií, druhý spasiteľ, anjel pomsty a momentálne pacient psychiatrickej kliniky na úteku. Pavol Gmuca so svojou prehnanou sebakontrolou a túžbou krásne rozprávať a krásne sa pohybovať po javisku vyniká hlavne v pasážach, v ktorý odrieka latinské modlitby a citáty z biblie. Práve v týchto musí veriť, že je naozaj spasiteľom a anjelom pomsty, ktorý prišiel vykonať posledný súd nad Fatalinom. V momente keď ho pritom niekto vyruší, musí prepnúť do postavy blázna.

Ako veľmi ste upravovali pôvodný text hry?

Michal: Text prešiel veľmi malými úpravami. Niektoré dlhé repliky sme skrátili a vtipy s ktorými sa dalo viac pracovať sme naopak natiahli. Text je starý pätnásť rokov a zmenili sme v ňom len koruny na eurá a zaktualizovali sme obvinenia, za ktoré má byť Fatalin popravený. Veľmi jasnému a konkrétnemu záveru sme dodali asi osem replík, v duchu poslednej repliky, ktoré naznačujú, že týmto sa to nekončí a teraz nasleduje dlhá cesta pre postavy Fatalinovcov k tomu, aby dospeli k šťastnému životu. Hovoríme divákom, že záver je divadelný happyend, ale nie je happyendom v živote postáv. Na úplnom konci sa ešte herec, ktorý hrá Maniackeho a vlastne píše osudy postáv, začne rozčuľovať, že toto nemôže byť záver, že on celý čas písal tragédiu, v ktorej bude striekať krv.

Ondro: To je už len dopovedanie Maniackého témy, ktorú si jeho postava nesie celou hrou. Celú hru rieši, že sa mu blíži termín v divadle, kedy musí odovzdať jeho novú hru, ktorú ešte nemá napísanú. Kedže v závere hry po ňom Fatalin strieľa a on ujde z javiska na ktoré sa už nevráti, ostáva jeho príbeh nedopovedaný. Dodali sme teda malé dopovedanie. Dali sme „autorovi hry“ priestor, aby mohol vyjadriť svoj nesúhlas s javiskovým prevedením tejto hry.

Kedže v inscenácii priznávate fakt, že sa nachádzame v divadle, ako ste sa rozhodli rieši scénografiu?

Michal: Okrem odkrytého zákulisia, ktoré sme už spomínali, je všetko prehnane divadelné. Napríklad na nábytku už na prvý pohľad vidieť, že sa nejedná o bežný nábytok, ktorý nájdeme v každej domácnosti, ale že je to nábytok divadelný.

Ondro: Táto inscenácia má v podstate scény dve. Súčasťou koncepcie je odstrániť všetko čo pomáha vytváraniu divadelnej ilúzie. Ukážeme divákom svet divadla, ktorý im je bežne skrytý. Zo zákulisia však nespravíme súčasť hracieho priestoru, teda javiska a hľadiska. Zákulisie bude plniť svoju štandardnú úlohu, ale bude ukázané ako svet, ktorý presahuje do sveta javiska. Svet v ktorom herec nehrá svoju úlohu, má pauzu, pripravuje sa na ďalší výstup, alebo si lúšti krížovku. Celý zákulisný život, ktorý sa divadlo snaží pred divákom čo najviac skryť, bude v tej inscenácii ukázaný a vystavený priamo pred oči diváka. Druhá scéna, teda samotné javisko bude obrazom obývačky u Fatalinovcov. Dominantné tu budú tri prvky, pričom každý by sa dal nazvať oltárom jednej z postáv. Pre Fatalina je to gauč, pretože je to človek lenivý a nikdy nepohol svojim vlastným zadkom. Gauč sa pod ním bude v priebehu času rozpadávať, teda mu neostane ani tá jedna istota, ktorú vo svojom živote mal. Druhým oltárom je jeden a pol metra vysoká Vierina stolička. Táto obrovská teatrálna stolička má držať Vieru nad vecou. Keď sa na ňu posadí je pánom celej situácie a všetci sa na ňu pozerajú zdola. Posledným oltárom je taburetka, ktorá bude zhotovená z obrovských kníh zlepených dokopy. Na nej sa odohrajú všetky Maniackého objavy sveta mimo divadla, teda objavy mimo skutočnosti pre postavu. Kedže je scénografia takmer nemenná, inscenácia nepotrebuje medzihry na prestavbu scény. Tie sme do nej však dali z iného dôvodu.

Z akého?

Michal: Máme odkryté zákulisie a keď už je tu tá možnosť ukázať divákom ako vzniká predstavenie, ako sa herec pripravuje prečo to neurobiť? Základné úkony, ktoré herec v zákulisí robí, sme prerobili na rituál. Tak ako sa japonský herec modlí k svojej drevenej maske predtým ako si ju dá na tvár tak sa bude náš herec líčiť. Vyzliekanie Galahada z kostýmu po tretom dejstve bude rituál zbavovania sa postavy, ktorú pre dnešok dohral. V kontraste k tomuto ukážeme aj tie banálne veci, ako idem sa napiť, lebo mám smäd, alebo idem si zapáliť, lebo mám čas.

Akú hudobnú tému ste si do týchto medzihier zvolili?

Michal: Základnou témou je pieseň Louisa Armstronga A kiss to build a dream on, ktorú hráči počítačovej hry Fallaut 2 určite dobre poznajú. Vyhoveli sme žiadosti autora, ktorá znela, že musí hrať sentimentálna hudba. Tak sme vybrali tú najsentimentálnejšiu pieseň, akú poznáme. Som odporcom toho aby sa v divadle používali piesne, v ktorých sa spieva, ale tu som musel urobiť výnimku. Text piesne je totiž krásne symbolický a vraví: „Predtým než odídem daj mi bozk, na ktorom postavím svoj sen.“ Zvyšok hudby sme však už zobrali úplne inde, a keďže sa v texte dosť často operuje s náboženskými témami a čakaním na spasenie, vybrali sme rôzne latinské chorály. Najprv sa objavia vo svojej normálnej podobe, no ako sa bude predstavenie blížiť k vrcholu a ako naberá na sile, tak gradujú aj nahrávky a budu použité dubstepové remixy chorálov.

Scéna teda neskrýva fakt, že sme v divadle. Ako je to s kostýmami?

Michal: Kostýmy vychádzajú z dnešného reálneho sveta, no tak ako všetko, aj oni sú mierne steatralizované. Kostým každej postavy je zreteľne charakterotvorný, ale je na ňom niečo, čo inzeruje, že toto by si si asi v normálnom živote na seba neobliekol. Fatalin je lenivý neúspešný maliar. Jeho kostým teda tvoria vyťahané, roztrhané nohavice zašpinené od farby, vyblednuté tričko. Kostým by sa dal zaradiť do módy, ktorá sa nazýva Hipster, čiže pseudointelektuál a pseudoumelec.

Maniacky má na sebe košeľu, sako, kravatu a nohavice. Nikdy nie všetko naraz. Divadelnosť sme do kostýmu dostali tak, že sme zo saka a kravaty urobili jeden kus oblečenia. Sú navzájom zošité a divák vidí, že mu tá kravata neveje, že je skrátka prišitá k saku.

Najpestrejšia je Viera, ktorá má tri kostýmy. Prvým kostým voláme „žienka domáca“ a jeho dominantným prvkom je zástera. Zdivadelnenie je robené cez šnúrku, ktorou sa zástera uväzuje. Tá má sedem metrov a Kamila bude do tohto kostýmu akoby zamotaná. Plus to funguje ako nátelník, a kedže máme odhalené zákulisie, vďaka tomuto kostýmu, na ktorý si bude obliekať tie ostatné, nikto nahú Kamilu neuvidí. Pre druhý obraz, kedy sa Viera snaží tváriť ako silná žena, ktorá chce poprieť fakt, že umiera a chce si užívať život, máme prichystané šaty. Presnejšie ide o šatový rolák, ktorý bude mať strašne veľký a voľný golier a rukávy až po zem. Na javisku nemáme dvere a máme odhalené zákulisie čo znamená, že Vierin príchod z vonku musíme zobraziť cez kostým. K tomuto šatovému roláku ešte patrí tretí kostým, a to outdorový komplet, ktorý by mal pripomínať predavačku v hypermarkete. Galahad o sebe vyhlasuje, že je rytier, kedže je to však blázon, ktorý ušiel z blázninca nepredpokladáme, že sa dostal k reálnemu brneniu. To sme mu poskladali z kuchynských potrieb, ako hrnce či strúhadlo na syr a hokejových chráničov. V rukách však bude držať veľký a všetkým hroziaci meč. Kostým má inzerovať, že táto postava nie je rytier ani náhodou, ale stále má v rukách niečo čím ti vie behom pol sekundy odťať hlavu.

Ondro, okrem dramaturgie si aj svetelný dizajnér predstavenia. Akú svetelnú koncepciu máš naplánovanú?

Ondro: Svetelná koncepcia ešte nie je úplne hotová. Môžem teda hovoriť len o základných návrhoch. Prvým je rozdelenie hracieho priestoru a zákulisného priestoru. Tie budú od seba oddelené len svetlom. Zákulisný priestor bude nasvietený reflektormi, ktoré budú ležať na zemi a budú ho osvetľovať zdola. Kedže všetko ostatné je nasvietené zhora, bude veľmi jasné kedy herec prekročí líniu medzi javiskom a zákulisím. V rámci koncepcie inscenácie je aj svetlo prehnané a zvýrazňuje to, že sme v divadle. V činohernom divadle rád pracujem so svetlom veľmi opatrne, nech si divák ani nevšimne že sa pred jeho očami udiala nejaká svetelná zmena. Túto snahu zahladiť a harmonizovať tu ignorujem a dynamika svetelných zmien bude ako päsť na oko.

Momentálne ste v polovici procesu skúšania. Ako sa vám darí?

Michal: Ide to fantasticky. Dobrý výber hercov podstatne urýchlil celý proces skúšania. Problém je ten, že všetci herci už dnes hrajú v národnom, alebo niečo natáčajú. Ukazuje sa však, že skúšať tri až štyri hodiny denne trikrát do týždňa bohate stačí. Na inscenácii vidieť, že robíme divadlo preto, že nás to baví a baví nás to všetkých.