Koltésov jazyk je v hre V samote bavlníkových polí pretkaný poetizmami. Už aj tak dlhé súvetia nimi ešte viac predlžuje, čím vytvára pocit nekonečných a vopred premyslených výpovedí postáv. Tie i keď budia dojem nekonečnosti, sú ukončené a vypointované. Autor dáva dôraz na logiku argumentov. Celý dialóg Dílera a Klienta sa dá skrátiť a odľahčiť až do takej miery, že by vo výsledku mohla ostať úsečná slovná prestrelka s rovnakou výpovednou hodnotou. Tá by však pravdepodobne stratila na naliehavosti.

Vzniká zaujímavý kontrast medzi významom a použitým jazykom. Významovou podstatou rozhovoru medzi Dílerom a Klientom je hádka. Výrazové prostriedky sú však nadmieru slušné. No autor to nerobí s cieľom obrúsiť hrany alebo zľahčiť situáciu. Rozkladá jednotlivé vety, používané v hádkach na malé časti, ktoré logicky zdôvodňuje. Snaží sa zachytiť myslenie postavy. Myšlienky, spomienky a asociácie, autor ich vkladá priamo do jednotlivých replík, vytvárajú obraz podvedomých impulzov, ktoré zvyčajne vedú aktérov hádok ku konkrétnym argumentom.

Namiesto skratkovitých výpovedí, ktoré sú zvyčajne výsledkom skratového myslenia, sa postavy snažia poňať svoju myšlienku komplexne. Nestačí, aby Díler povedal jednoduchú vetu ako napríklad: „Nesnažte sa ma vyprovokovať.“ alebo ešte obyčajnejšie: „Neprovokujte ma!“ On miesto toho rovnakú myšlienku rozoberie a dovedie do dôsledkov:

Pokúšate sa vsunúť tŕň pod sedlo môjho koňa a tak ho znervózniť, aby vyhadzoval zadkom; môj kôň síce reaguje veľmi citlivo a občas býva neposlušný, no viem ho udržať na uzde a len tak ľahko vyhadzovať zadkom nezačne, navyše tŕň nie je žiletka a kôň vie, že má hrubú kožu a pichanie vydrží. Kto však dokonale pozná nálady koní? Niekedy znesú ihlu v boku, inokedy stačí smietka pod postrojom, a už sa stavajú na zadné a vrtia dokola, a vyhadzujú jazdca zo sedla.

Podobne Dílerova replika pokračuje, nevyhodí Klientovi na oči svoju doterajšiu trpezlivosť tradičným spôsobom: „Doteraz som hovoril slušne. Nemusím.“. Opäť používa komplikovanú a hlavne komplexnú myšlienku postavenú na podobnom prirovnaní k správaniu koňa ako v predošlom prípade.
Snahou o zbásnenie na pohľad banálnej situácie tlačí Koltés hru do filozofickej roviny. Prehovory postáv nesú význam aj sami osebe, vytrhnuté z kontextu, najmä tie zo začiatku hry. Zdá sa akoby sa postavy asociáciami a postupným dôvodením snažili hľadať odpovede na otázky, ktoré vôbec neboli položené.

Máte pravdu, odnikiaľ som nezišiel, ani sa nikam nechystám vyjsť, no nemyslite si, že mi je to ľúto. Vyhýbam sa výťahom ako pes vode…
…S výťahmi je to ako s niektorými drogami – keď ich užívate nadmieru, neprestajne sa vznášate, ale nikdy nie ste ani hore, ani dolu, krivé čiary pokladáte za rovné a oheň vo vás tuhne na ľad.

Zápletkou hry je situácia, do ktorej sa dostáva Klient, keď ho na ulici osloví Díler, ktorý sa s ním snaží obchodovať. Napriek tomu, že Klient nemá a ani nikdy nemal záujem o nič nezákonné. Text je koncipovaný ako pozičný slovný boj. Obe postavy majú svoje ťahy premyslené a hľadajú čo najlepšiu stratégiu, aby dosiahli svoj cieľ. Díler musí Klienta presvedčiť, aby niečo kúpil. Klient vôbec nemá záujem kupovať čokoľvek. Situácia prirodzene končí bitkou – súbojom.

Patrice Pavis navrhuje logické rozdelenie deja do piatich častí.

1. Expozícia: Zablokované pozície
2. Pomenovať dílerstvo
3. Skrotiť druhého, nahnevať sa
4. Navrhnutie, ale odmietnutie mieru
5. Smerovanie k zúrivej konfrontácii

S prvou časťou súhlasím, po zovšeobecnení ide celkom jasne o expozíciu podložia, na ktorom autor následne stavia. Je ňou úplne protichodné postavenie Dílera a Klienta. Jeden chce predať, druhý nechce kúpiť. Pozície nie sú len definované, ale ako vraví Pavis aj zablokované, nedá sa s nimi veľmi hýbať. Od začiatku je jasné, že akýkoľvek obchod, teda riešenie situácie, je možné jedine ak sa Klient rozhodne kúpiť. Nedá sa čakať, že by sa Díler prestal snažiť predať, išiel by totiž proti svojmu typu.

V druhej časti sa však môj názor s Pavisovým rozchádza. Autor sa snaží upevniť pozícií. Díler sa vyhrocuje svojím smerom. Rovnako ako u Klienta začína boj o cenu. Díler si je vedomý toho, že nech už Klientovi predá čokoľvek, preňho je najdôležitejší zisk. Klient svojím vyjadrením, ktoré aj Pavis používa ako kľúčové, „… najprv vyložte tovar…“ v prvom rade zmenil svoj postoj. Urobil tak práve preto, pretože vo svojej pôvodnej polohe sa už nemohol ďalej vyvíjať. Autor mu však vybudoval novú pozície, ešte silnejšiu než tú predošlú. Klient stále nepomýšľa na kúpu, novou taktikou sa však chce dostať do neriešiteľnej situácie, ktorá, ako predpokladá, skončí odchodom Dílera. Díler na Klientovu podmienku nemôže pristúpiť, pretože by tým prišiel o dobrú pozíciu na jednanie o cene. Presne to Klient očakáva, a tento zdanlivý ústup zavŕši v premyslenom výpade, keď Dílera obviní z toho, že sa možný obchod konať nebude.

Díler sa už predtým pripravil na to, aby začal hrať na citlivú strunu, čo v tomto momente vyzerá ako nevyhnutné. Akokoľvek by totiž priamo reagoval na toto obvinenie, dostal by sa s Klientom do bezvýchodiskovej slučky, v ktorej by sa navzájom obviňovali z marenia obchodu. Snaží sa teda zviesť rozhovor iným smerom. Túto časť už Pavis označuje: Skrotiť druhého, nahnevať sa. Myslím, že vhodnejšie by bolo pomenovať tieto dve časti spolu: Výpady a ústupy. Podstata celej pasáže je ustupovanie a následné vracanie sa do pozícii. Žiadna z postáv nemá výrazne navrch nad tú druhú. Nedá sa očakávať, že by niektorá z nich začala ustupovať, prípadne, že by urobila chybu. Klient ukončí celú pasáž zopakovaním tézy, že Díler je zodpovedný za nemožnosť obchodu. Avizuje tým ustálenosť svojho postupu a aj svoju prevahu nad súperovymi argumentami. Díler je nútený opäť zmeniť stratégiu, on je totiž ten, ktorý musí útočiť viac. Len Klient, ako som už spomínal je schopný ukončiť situáciu.

Pavis ďalšiu časť nazýva Navrhnutie, ale odmietnutie mieru. V tomto prípade by sa za prijateľný mier dal považovať akýkoľvek kompromis. Díler našiel v Klientovej obrane trhlinu. Ak totiž Klientov najväčší problém je nedostatok túžby, Díler mu navrhuje, aby kupoval pre niekoho iného. Pre Klienta neostáva nič iné, ako zo svojej silnej pozície ustúpiť a odhaliť pravdu. Problémom tejto situácie (a aj Pavisovho pomenovania sekcie) je to, že Dílerovi neide o mier, v zmysle kompromisu, on sa žiadneho zo svojich cieľov nevzdal. Prakticky je mu úplne jedno, pre koho Klient bude kupovať, jeho zisk bude vždy rovnaký. Díler teda nenavrhuje Klientovi mier ako obojstrannú dohodu, ale tlačí svojho súpera ku kapitulácii. Klient Dílerovi opäť otvorene povie, že ich svety nie sú prepojiteľné. On o obchod s Dílerom záujem nemá. Ten pokračuje v dôvernostiach, aby navodil priateľskú atmosféru a priestor na, z jeho strany zdanlivý, kompromis. Klient však na túto hru nepristáva a tretíkrát obviňuje Dílera zo zmarenia akéhokoľvek obchodu. Tentokrát zatiaľ najpriamejšie: „Ja som totiž nejaké túžby mal… … no vy ste ich nechali, nech sa skotúľajú do stoky, lebo ani malé, ani jednoduché ste nemali čím uspokojiť.“ (s. 86)  Obviňuje ho dokonca zo žobráctva (právom, keďže o Klientovu porážku v tejto časti takmer prosil). Od tohto momentu už nie je možná akákoľvek dohoda.

Posledná časť, ktorú Pavis pomenúva Smerovanie k zúrivej konfrontácii je prirodzeným vyvrcholením patovej situácie. Klient už úplne otvorene útočí na Dílerovo najcitlivejšie miesto (jeho obchodného ducha), Díler musí rovnako otvoriť hru. Prestáva sa snažiť predávať a správa sa podľa označenia, ktoré mu v predchádzajúcom momente dal Klient, ako nespokojný agresívny žobrák. Využíva pri tom výhody miesta (tma, samota…), ktoré predtým určil na obchod. Pavis hovorí o smerovaní k zúrivej konfrontácii, podľa mňa dialóg od tohto momentu už zúrivou konfrontáciou je. Útočí sa bez rozmyslu, slušne i menej slušne. Postavy už nehrajú premyslený pozičný boj, reagujú impulzívne, hrajú už o víťazstvo v konkrétnych stretoch, či už ide o sako, o vzájomné urážky, peniaze či vyhrážky.

Môj návrh na logické rozdelenie hry teda je:

1. Expozícia: Zablokované pozície
2. Výpady a ústupy
3. Navrhnutie a odmietnutie kapitulácie
4. Zúrivá konfrontácia

Kompletný dej sa takto podobá šachovej partii. Ak súper neurobí chybu, nie je možné získať na dlhší čas nadvládu nad šachovnicou. Koltés pre svoje postavy zvolil postupné budovanie pozícií. Na začiatku si každý, čo najlepšie rozloží figúrky, pokračuje sa taktickou hrou o to, kto nadobudne vedenie. Nikomu sa nedarí vybojovať si dlhodobú prevahu. V momente, keď sa Dílerovi podarí odvrátiť obzvlášť nepríjemný útok, navrhne súperovi, aby sa vzdal. Ten to odmietne, partia je však znova vyrovnaná a natoľko zablokovaná, že sa nedá pokračovať v taktickej hre. Díler teda začína ťahať rýchlo a nepremyslene. Začína vyradzovacia hra. Pri nej už neide o pozície, víťazom je ten, komu na konci ostane viac figúrok.

Autor sa nevyjadruje k nemožnosti zmysluplnej komunikácie, ako to urobil napríklad Beckett v tiež dialogicky koncipovanej hre Čakanie na Godota, tá je v tejto hre možná až nadmieru. Repliky postáv majú svoju nadväznosť a dialóg je uzavretý. Nezostávajú nezodpovedané otázky. Neide teda o komunikáciu, ktorá by nebola možná, ale o dobrovoľné priznanie súperovej pravdy. Kým Socrates svojich spoločníkov v Platónových dialógoch väčšinou presvedčil o svojej pravde, u Koltésa k tomu nedochádza. Ani jedna z postáv nie je ochotná upustiť zo svojho tvrdenia. Hoci sa Díler snaží Klienta rôznymi spôsobmi dotlačiť ku kúpe, Klient nie je schopný ustúpiť. Rovnako je to aj naopak. Díler neustúpi a jeho cieľ je stále rovnaký. Vyústenie dialógu, ku ktorému dospel Koltés je úplne logické. Ak nie je možná dohoda, či už úplným ústupením z pozícií, alebo skrz kompromis, musia strany dospieť k vzájomnej agresii. Či už slovnej, alebo fyzickej.

V Platónových dialógoch je to väčšinou Socrates, ktorý má dlhšie prehovory, u Koltésa je to medzi Klientom a Dílerom vyrovnané. Obaja majú viac-menej rovnaký priestor na vyjadrenie a obranu svojich myšlienok. Kým Socrates viedol svojho spoločníka k čo najvšeobecnejšej pravde. Ak sú postavy dialógu dve (napr. Faidros), Socrates dostáva väčší priestor. Klient a Díler sa držia tzv. svojich právd, respektíve svojich stanovísk, ich priestor v hre je rovnaký. Díler má síce výhodu prvej repliky, Klient však rozpravu ukončuje. Nielenže nedochádza k riešeniu situácie, nenastáva ani zhoda pri nazeraní na ňu. A tá je pre zmysluplnosť dialógu podľa Socratovskej metódy nevyhnutná. Nedochádza k nevyhnutnému poznaniu o vlastnej nevedomosti, ktorá vedie k ozajstnému skúmaniu. Obe postavy až príliš vytrvalo trvajú na tom, že vedia.

To sa odráža aj v spôsobe reči. Pavis nachádza u Koltésových postáv prvky klasickej rétoriky. Vychádza to z výstavby výpovedí a aj z výberu štylistických prostriedkov. Ako som naznačil už na začiatku práce autor tým pridáva svojím postavám na vážnosti dĺžkou replík a kvalitou slovných obratov. Sám ich stavia do polohy dvoch filozofov, ktorý vedú filozofickú rozpravu. Majú však viacero problémov, ktoré bránia úspešnosti.

Kľúčovým problémom je práve výstavba diela. V šachovej partii sa k patu dá dostať v dvoch prípadoch. Buď jeden s hráčov nemá kam potiahnuť so žiadnou figúrkou, a pritom nedostal smrtiaci úder na kráľa, alebo sa na remíze hráči dohodnú. Predpokladá sa neustály nekonečný boj, ktorý môže skončiť iba dohodou. Rovnako ako u Becketta, ani tu sa nečaká možnosť ukončenia. Kým však u Becketta práve dohoda o opätovnom stretnutí v nasledujúci deň bola zárukou nekonečnosti čakania, tu je dohoda jediným možným spôsobom ukončenia situácie. A tá medzi Dílerom a Klientom nie je možná.

Platónov Socrates teda viedol zmysluplnú diskusiu so svojimi spoločníkmi a takmer vždy dospeli k poznaniu, že ich dovtedajšie poznanie bolo nedostatočné, preto treba nové poznanie. Vladimír a Estragon sa nezaoberajú poznaním a poznávaním, ich dialóg nie je zmysluplný, je skôr banálny. Na konci však vždy dospejú k dohode, že budú pokračovať v čakaní. Díler a Klient sa opäť vracajú k dialógu, ktorý je plný významov a má dokonca aj dejovú líniu. K žiadnemu konsenzu ale nedochádza. Nesúhlasia spolu prakticky v ničom. Vychádza to z ich prvotnej typovej obmedzenosti. Z uzavretia – zablokovania vlastných pozícií.

Koltésov pohľad nám ukazuje človeka, ktorý je v prvom rade odkázaný sám na seba. Nemôže si dovoliť súhlasiť s niekým iným než so sebou. Nazdáva sa, že v takom prípade by okrem domnelej, subjektívnej prevahy stratil ešte niečo. Sám však nevie čo. Autor odpoveď neponúka. Režiséri sa ju snažili nachádzať, alebo aspoň interpretovať tým, že poukazovali na predmet dealu (láska, túžba,…).1 Pre Koltésa je však nevyhnutné, aby jednoznačnú odpoveď nedal, rovnako ako pre Becketta, keď sa hovorí o identite Godota. Čitateľ teda nedostáva odpoveď na otázku, prečo Koltésove postavy už nie sú schopné diskutovať, iba sa hádať. Rozdiel medzi hádkou a diskusiou je totiž v tom, či je niekto z aktérov ochotný naozaj (nielen zdanlivo či takticky) ustúpiť zo svojej pozície.

Zoznam použitej literatúry
1. JORBETOVÁ, Daniela. Znovuzrození dramatika : Život a tvorba. In Hry. Praha : Divadelní ústav, 2006.
2. KOLTÉS, Bernard-Marie. Boj černocha se psy. Preložili Daniela Jorbetová a Václav Jamek. In Hry. Praha : Divadelní ústav, 2006.
3. KOLTÉS, Bernard-Marie. Návrat do pouště. Preložili Daniela Jorbetová a Václav Jamek. In Hry. Praha : Divadelní ústav, 2006.
4. KOLTÉS, Bernard-Marie. V samotě bavlníkových polí. Preložili Daniela Jorbetová a Václav Jamek. In Hry. Praha : Divadelní ústav, 2006.
5. KOLTÉS, Bernard-Marie. V samote bavlníkových polí. Z francúzskeho originálu preložila Michaela Jurkovská. In Antológia súčasnej francúzskej drámy a jej analýz. Bratislava : Divadelný ústav, 2007.
6. PAVIS, Patrice. Súčasné divadlo : Analýza textov od Sarrautovej po Vinavera (fragmenty). Z francúzskeho originálu preložila Soňa Šimková. In Antológia súčasnej francúzskej drámy a jej analýz. Bratislava : Divadelný ústav, 2007.

• Témy dvadsiateho výročia revolúcie v slovenskej dráme a divadle
• Michal Ditte: Nežná