Hru Blázon napísal Ivan Holub pred pätnástimi rokmi a až doteraz sa nedočkala uvedenia na slovenských javiskách. Ako svoje diplomové predstavenie sa ju rozhodol v divadle Lab uviesť študent divadelnej réžie Michal Jasaň v spolupráci s Ondrejom Kaprálikom v úlohe dramaturga a svetelného dizajnéra. Táto dvojica už má za sebou spoluprácu na inscenáciách muzikálu Každý ma svojho Leona na Malej scéne či hry anglického autora Marka Ravenhilla Náuka o spoločnosti v Divadle Lab. Rukopis hry objavil Ondrej Kaprálik v archíve Divadelného ústavu počas písania svojej bakalárskej práce o dramatickej tvorbe Ivana Holuba. V tom čase inscenoval jeho hru Anjel v Divadle a.ha. Hru, ktorá nemá jasný žáner si definovali ako mystickú grotesku plnú čierneho humoru.

Hra z konca minulého storočia rozpráva príbeh manželského páru Fatalinovcov, ktorý žijú v byte spoločne s ich známym Maniackim. Maximilián Fatalin je neúspešný maliar a už niekoľko rokov trpí tvorivou krízou. Kedže stratil zmysel svojej existencie chystá sa zastreliť. To mu však vždy prekazí svojím vstupom na scénu buď Maniacki, alebo Fatalinová manželka Viera. Maniacki je parazit a snaží sa z Fatalinovho života získať čo najviac pre seba. Dokonca si jeho život vezme ako podklad pre hru, ktorú píše. Vzťah manželov je na mŕtvom bode. Už sa spolu ani nerozprávajú. Viera pracuje ako predavačka a okrem nihilistického manžela musí živiť ešte aj neúspešného dramatika Maniackeho, ktorému sa vždy podarí od Fatalína vydrankať nejaké peniaze. Zlom v hre nastáva, keď Viere diagnostikujú rakovinu prsníka. Fatalin sa rozhodne opäť začať žiť, no všetka jeho snaha je brzdená Vierou, ktorá začala žiť bohémskym životom a dokonca sa vyspala s Maniackim. Vďaka zvláštnemu telefónnemu číslu 666 666 si Fatalina ako „Veľkého Zodpovedného“ za všetko zlo sveta vyberie blázon, ktorý si o sebe myslí, že je novodobý spasiteľ. Objaví sa v byte u Fatalinovcov a chystá sa Maximiliána popraviť, a zbaviť tak svet všetkého utrpenia. Medzi manželmi dôjde k vzájomnému znovuobjaveniu, a teda k znovuobjaveniu zmyslu života. Fatalin sa postaví proti bláznovi a napokon vyháňa so svojho života aj Maniackeho, a tak môžu s Vierou začať nový život.

Kedže hra nemá žáner, tvorcovia inscenácie si ju nazvali mystická groteska plná čierneho humoru. Hra nepochybne je groteskou plnou čierneho humoru a prívlastok mystická dostala vďaka postave spasiteľa, ktorý sa v nej objaví. Prívlastok mystický by mohol dostať aj bulletin k inscenácie, ktorého podstatnú časť tvorí „stratená sedemnásta kniha proroctiev“. Prorok Jochanan tu v obrazných podobenstvách rozpráva príbehy z budúcnosti tak, ako kedysi evanjelista Ján či veštec Nostradamus. V texte sú podčiarknuté dôležité pasáže, ktoré sa inscenátori snažia objasniť tak, ako sa ľudia už roky snažia prečítať metafory v Apokalypse. Proroctvo o veľkom zodpovednom, ktorý môže za všetky hriechy sveta, a anjelovi pomsty, ktorý má tento svet tohto človeka zbaviť, je doplnené o vtipné komentáre a kresby.

Hra samotná neprináša nič nové, čo by divák ešte na javisku nevidel a príbehy postáv sú v podstate tuctové klišé. No kedy inokedy hovoriť o zmysle existencie a nihilizme, ak nie v čase celosvetovej krízy, kedy poctivý občan a nedajbože umelec, má len minimálne šance na úspech? Kto iný lepšie vystihne kataklizmu doby ako divadelníci? Text hry prešiel len minimálnymi zmenami a aktualizáciou. Koruny sa zmenili na eurá a zoznam hriechov a zla, za ktoré ma byť Fatalin popravený sa aktualizovali o súčasné problémy. Aby však inscenácia bola úspešná a funkčná, bolo potrebné nájsť iný prístup k inscenovaniu, ako len odohrať text na javisku. Michal Jasaň si zvolil nezvyčajný a náročný štýl inscenovania, ktorý inscenáciu obohatil o zaujímavé rozmery. Nechal odkryť zákulisie divadla Lab, ktoré je tvorené len niekoľkými veľkými plachtami. Zákulisie od javiska oddelil len svetlom a tak divák počas celého predstavenia môže sledovať zákulisný život inscenácie. Z divadla mizne akýkoľvek prvok ilúzie. Práve naopak, všetko divadelné sa naplno priznáva a na javisku okrem scény môžeme vidieť reflektory, káble či hazer. Svetelné zmeny sú robené veľmi výrazne a pri práci s automatickým svetlom sa behá po scéne a hľadá sa miesto, ktoré treba nasvietiť a farba, ktorá do tohto obrazu patrí. Vedome sa tu narába s klišé a gýčom, ktorý vyplýva z dialógov hry. Odráža sa nielen v tuctovosti replík ale aj v scénografii či kostýmoch. Dá sa povedať, že gýč a klišé sú tu všade prítomné. Niektoré mizanscény sú hnané až do absolútneho nonsensu, detskej hravosti a trápnosti.

To všetko je doplnené o nadsadenú scénografiu, ktoré je postavená na troch základných prvkoch. Vľavo mierne v zadu je Fatalinov gauč, ktorý je už rokmi opotrebovaný, a tak, ako sa Maximiliánovi rozpadá jeho svet, rozpadá sa pod ním aj gauč ako jeho jediná opora, ktorú v živote má. Obložený ho má rôznymi vecami tak, aby z neho musel čo najmenej vstávať. Po ruke má peňaženku, aby mohol sponzorovať Maniackeho, cigarety či revolver, ktorým chce ukončiť svoj život. Spoločnosť mu robí aj niekoľko papierov s nedokončenými skicami a náčrtmi. Na scéne vpravo a vzadu sa nachádza dva metre vysoká Vierina stolička, na ktorú Viera vylezie vždy, keď ide vládnuť domácemu svetu. Odtiaľto na všetko pozerá s nadhľadom ako pravý vládca, ale odtiaľto aj padá dolu na kolená, keď už nezvláda svoj boj s týmto svetom. V centre a popredí javiska je Maniackeho taburetka, ktorá vyzerá ako tri veľké knihy uložené na seba. Odtiaľto sa Maniacki prihovára publiku, o ktorom si nie je istý, či existuje, a vedie svoje dišputy o tom, či náhodou nie sú len postavami divadelnej hry. Jeho postava však narozdiel od Fatalina či Viery neprekročí štvrtú stenu. Maniackeho úvahy o svete ako o divadle tvoria ďalší rozmer inscenácie. Antiiluzívnosť vrcholí v momentoch, kedy sa vo svojich prehovoroch o tom, ako má čoraz častejšie pocit, že je v divadle, a občas dokonca vidí aj diváka, pozerá divákom priamo do očí a nevidí ich. Práve tieto časti tvoria podstatnú časť komiky inscenácie.

Trendom a klišé je aj začať pre diváka hrať v momente vstupu do divadla. Preto Richard Blumenfeld ako Maniacki pobehuje po chodbách divadla, ukáže sa v šatni a nakoniec usádza posledných prišelcov. Napokon musí prísť na javisko manžérka a všetkých hercov postaviť na svoje miesta aby sa mohla začať hra. Tu sa ešte zapoja aj osvetľovač so zvukárom, ktorý nevedia, kedy pustiť hudbu a svetlo. V tomto duchu sa nesie aj záver inscenácie, ktorá sa končí zvláštnym vynúteným happy-endom, ktorý sa podľa Maniackeho slov z hry lepšie predáva. Ten však po happy-ende protestuje a vybehne na scénu aby svoje rozhorčenie vyjadril. Je to už len malé dopovedanie postavy, po ktorom nasleduje moderovaná klaňačka v réžii Maniackého. Richard Blumenfeld ju zvláda aj vďaka svojim improvizačným schopnostiam odmodervať tak bravúrne, že prinúti divákov k najväčšiemu divadelnému klišé, k standing ovation.

Herecké obsadenie sa ukázalo ako veľmi vydarené a herci sa svojich úloh zmocnili naozaj poctivo. Daniel Žulčák v postave Maximilána Fatalina skáče medzi dvoma postavami, a to zdeptaným maliarom a samým sebou, teda hercom, ktorý ho hrá. V jednej chvíli ešte oslovuje Richarda Blumenfelda Riško a nabáda ho, aby sa vrátil k téme hry, v druhej mu už ako Fatalin odmieta dať peniaze. Veľmi dobre pracuje s mimikou. Pri brechtovskom odstupe od postavy a vystúpení z role si pomáha čiapkou, ktorú skladá v momentoch kedy je Danielom Žulčákom a nasadzuje si ju, keď sa stáva Maximiliánom Fatalinom. Viera je trpiteľka, ktorá je sklamaná svojím životom a skôr, ako ho vôbec začala žiť, musí zomrieť. Kamila Antalová hrá túto trpiteľku, ktorá sa však navonok tvári, že sa nič nedeje, veľmi presvedčivo. Poctivo zvláda behom niekoľkých sekúnd prejsť z mocnej ženy, ktorá je paňou celej situácie do zničenej ženy, ktorá sa bojí pomalej smrti medzi nemocničnými prístrojmi. Energiu, humor a akciu dodáva inscenácia postava Maniackeho, v ktorej na javisku kraľuje Richard Blumenfeld. Má energie na rozdávanie a je v jednom kuse v pohybe a v akcii, ako pravý klaun. Pavol Gmuca v postave rytiera Galahada vstupuje na javisko až v poslednej časti hry. Veľa teda záleží, akú pôdu mu prichystajú jeho spoluhráči svojimi výkonmi predtým. Oceniť treba najmä Gmucovu prácu so slovom. V predstavení má tri ťažké pasáže, a to jednu modlitbu a jeden chválospev v latinčine a približne trojminútové vymenovávanie neprávostí za ktoré chce Fatalina popraviť. Výborne sa vžil do úlohy blázna a na jeho tvári vidieť presvedčenie, že s katanou v ruke prišiel k Fatalinovcom spasiť svet.

Herecké techniky sú v inscenácii veľmi dôležitým prvkom. Herec musí pracovať s realistickým herectvom, s groteskným nadsadeným herectvom, či už so spomínaním brechtovským odstupom od postavy. Toto všetko sa mieša v jeden veľký herecký guláš a len málokedy nájdeme na javisku dvoch hercov, ktorý používajú rovnaký štýl hrania. Najmä vo výstupoch Fatalina a Viery vidíme rozdielnosti medzi realistickým, až trpiteľským herectvom a groteskným nadsadením, ktoré je doprevádzané ostrým sarkazmom. Aj keď pojem realistické herectvo používam dosť nerozvážne, lebo sa ho tu objaví len malá troška. Objaví sa však v tých správnych chvíľach, aby pozdvihlo vážnosť celej situácie. Stačí, aby na javisku zaznela jedna veta a postavy si tieto herecké štýly medzi sebou vymenia. Divák si teda nestihne v inscenácia zvyknúť na nič, či už hovoríme o žánri v ktorom sa momentálne hrá, alebo o hereckej technike. Táto úloha je pre hercov náročná a ešte určite chvíľku potrvá kým sa inscenácia obohrá natoľko, aby všetky tieto úlohy zvládli.

Obohatenie inscenácie o zákulisný život má svoje výhody aj nevýhody. Humorne pôsobia obrazy v ktorých javisko priamo komunikuje so zákulisím, ako napríklad keď Fatalin telefonuje a Richard Blumenfeld v úlohe Maniackeho napodobňuje v zákulisí zvuky súlože. Problémovejšie sú medzihry, ktoré majú zobrazovať divadlo ako rituál. Tie sú síce umne vystavané a Maniackeho vypitie poldecáku aj vtipné, no jedná sa skôr o interný humor medzi divadelníkmi a divák neznalý rituálnosti divadla ich bude len ťažko odčítavať.

Najproblematickejšou časťou inscenácie sú kostýmy. Aj tu sa mala ukázať nadsadenosť a divadelnosť, no nie vždy sa to podarilo, čo pôsobí ako veľký kontrapunkt ku kostýmom, pri ktorých sa to podarilo. Fatalinov jednoduchý kostým pozostáva so starých roztrhaných riflí po kolená, ktoré sú zacákané starou farbou. K tomu nosí tričko kapely Exploited a čiapku šiltom dozadu. Tento kostým pôsobí veľmi decentne a nenadsadene oproti kostýmom Maniackeho čo Galahada. Maniackeho základným prvkom je košeľa, sako a kravata, ktoré sú zošité dokopy a pôsobia ako jedna neprirodzená guča určená nato, aby si ju herec vedel čo najrýchlejšie obliecť. Sila tohto kostýmu sa ešte umocňuje tým, že Maniacki často vystupuje len v tejto časti kostýmu a slipoch, bez nohavíc. Rytier Galahad nie je naozajstný rytier, ale blázon, takže jeho brnenie tiež nemôže byť naozajstné. Tvorí ho teda kuchynská utierka ušitá ako tričko, na ktorú sú našité rôzne veci od kuchynského sitka až po plastové jojo, ktoré tvorí rukáv. Štít tvorí dopravná značka STOP. Jediným prvkom rytierstva, a aj to opäť nadsadeným a gýčovým, je veľká katana, ktorou nebezpečne hrozí všetkým okolo seba. Rovnako ako Fatalinov kostým sú málo výrazné aj tri Vierine kostýmy. Divadelným prvkom bielej zástery mala byť dlhá šnúra ktorou sa zástera priväzuje okolo pásu. Tá je však rovnako bielej farby a na bielom kostýme sa úplne stráca. Rovnako aj červené rolákové šaty, ktorých výrazným prvkom mali byť dlhé rukávy zanikli. Rukávy sú síce dlhé, ale herečka ich nosí vyhrnuté hore a neťahá po zemi, čo by jej však zjavne vadilo v niektorých akciách. Posledným kostýmom je Vierin pracovný odev, v ktorom sa vracia z práce. Ten ako jediný vo svojich výrazných farbách a veľmi popisným nápisom „Som tu pre vás“ na chrbte, funguje.

Hlavným hudobným motívom inscenácie sa stala pieseň Louisa Armstronga A kiss to build a dream on, ktorá dotvára sentimentálnu náladu najmä v momentoch, keď sa Fatalin chystá zastreliť. Počas medzihier veľmi zaujímavo pôsobia dubstepové remixy latinských chorálov ako Dies irae, ktoré dodávajú tempo a dynamiku.

V texte hry sa veľa replík opakuje, čo v inscenácii spôsobilo, že sa miestami zdá rozťahaná a viazne jej temporytmus. Rovnako aj niekoľko úplných svetelných stmievačiek na javisku inscenáciu dosť kúskuje a vytvára tak dojem niekoľkých koncov. Aj napriek všetkým prívlastkom ako groteska plná čierneho humoru sa jedná o inscenáciu, kde divák viac premýšľa ako sa smeje. Smiech a depresia sú však v inscenácii správne vyvážené a je veľkou škodou, že vďaka špecifickému koncu inscenácia neposkytuje priestor pre katarzný moment.

Inscenácia Holubovho Blázna v podaní režijno-dramaturgického dua Jasaň-Kaprálik je veľmi zaujímavým počinom a určite si nájde miesto v slovenskom divadle a aj svojho diváka.