Nečítajte Bachtina! Felix to má v skratke
Zbierka Francois Villon: bohém, básnik, baladik nie je len poctou tomuto ranorenesančnému literátovi, ale aj spomienkou na prekladateľa a literárneho teoretika Jozefa Felixa. Väčšiu časť publikácie tvoria práve jeho eseje a poznámky k Villonovi a jeho dielu. Zbierka, ktorá vyšla pri príležitosti jeho nedožitých deväťdesiatych narodenín, má byť akýmsi uctením si veľkého slovenského romanistu.
Július Pašteka v predslove uvádza čitateľa do sveta problematiky štúdia a prekladu Villona v slovenských povojnových rokoch. Pri analýze dobových súvislostí dáva do širšieho kontextu nielen Jozefa Felixa a jeho prácu, ale venuje sa aj histórii prekladov Villona v našom spoločenskom priestore. Zároveň bez zbytočného ideologizovania poukazuje na dôvody častých, aj dlhších, období, kedy sa Jozef Felix Villonovi venovať nemohol. A to či už z dôvodu nedostupnosti zahraničných materiálov alebo pre neaktuálnosť stredovekej literatúry pre editorov v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Mnohé vypovedá aj fakt, že hoci Malý a Veľký Testament preložil a vydal Jozef Felix v rokoch 1948 respektíve 1949, Kodicil, tretiu časť Villonovho triptychu, až v roku 1969. Autor predslovu vysvetľuje a aj hodnotí Felixovu spoluprácu s básnikmi pri týchto prekladoch. Poukazuje na to, prečo Felix nebol spokojný s Kostrovou prácou na Malom testamente, ako veľmi nadšený bol zo Smreka pri Veľkom Testamente a aj na to, že Ivan Mojík bol pri Kodicile len nedostatočnou náhradou za Smrekovu bravúru.
Rovnako kvalitne spracúva Július Pašteka v predslove aj samotné Felixove štúdie. Vyberá z nich kľúčové myšlienky a pomáha čitateľovi zorientovať sa vo Felixových prácach o Villonovom diele. Tie tvoria podstatnú časť zbierky.
Kompozične sú jednotlivé Felixove texty usporiadané skôr podľa charakteru než chronologicky. Najprv sa čitateľ stretáva s predslovmi k prekladom troch Villonovych diel (v poradí v akom ich písal Villon a v akom vyšli aj u nás vo Felixovom preklade – teda postupne Malý testament, Veľký testament a Kodicil). Jozef Felix minimálne prvé dva predslovy, ktoré vyšli v ročnom časovom odstupe, koncipuje ako štúdiu na pokračovanie. Vyplýva to samozrejme aj z charakteru Villonovej tvorby, ktorá sa zdá byť výrazne spätou s jeho životom. Úvodu k Malému testamentu Jozef Felix dáva názov Poézia „úbohého bakalára“. Úvodzovkami zdôrazňuje mladistvú radosť, žartovnosť a bezstarostný smiech mladého básnika – študenta. No už v tomto texte naznačuje to, čo rozoberie neskôr v predslove k Veľkému testamentu. Životnou skúsenosťou sa Villonov „smiech mení vo Veľkom testamente na výsmech a tragický úškľabok“ (s. 41). V prvom básnikovom diele je viac bláznovstva než múdrosti. I keď sa podľa Felixa parodickosť z Veľkého testamentu nevytráca, tej múdrosti tam je predsa len o čosi viac. Takto sa aj vtipné pomenovanie „úbohý bakalár“ mení v oveľa zodpovednejší titul, ktorý Villonovi pre jeho Veľký Testament Felix dáva: Poeta humanus. Vidí v ňom totiž to, čo bolo v Malom testamente ešte iba v náznakoch a v kurtoáznej poézii sa už stratilo – pohľad na ozajstného človeka.
V predslove ku Kodicilu cítiť vynútený dvadsaťročný odstup. Nie že by boli prvé dva doslovy menej kvalitné, ale Jozef Felix sa tu už púšťa do oveľa fundovanejších prirovnaní a analýz. Vychádza to aj z logických dôvodov. Medzičasom sa totiž aj výskum literárnej histórie posunul a objavili sa nové poznatky o Villonovom živote a tvorbe.
Ani ďalšie texty nie sú usporiadané chronologicky ani tematicky. Niektoré teda problematiku prehlbujú, iné zasa rozširujú kontexty. Po eseji o smiechu a úsmevnosti Villonovej tvorby, kde autor poukazuje na Villonovu záľubu v paródii a spájaní vznešeného a nízkeho, nasleduje básnikov životopis, za ním osudy jeho diela a až potom rozhovor s názvom „Rozhovor o géniovi úsmevu a smiechu“. Texty však na sebe nie sú priamo závislé, takže napriek tomu, že ich usporiadanie pôsobí mierne zmätočne, nijako zásadne to neprekáža. Chýba však presnejšie určenie, kde Jozef Felix ten-ktorý článok, či rozhovor publikoval. V tiráži sa čitateľ dozvie iba toľko, že väčšinu textov zostavovatelia prevzali z Vybraných spisov Jozefa Felixa (Na cestách k veľkým, 1987 a V sprievode majstrov, 1988).
Prínos tohto výberu Felixových náhľadov na Francois Villona je nesporný. Je škoda, že jeho výskum brzdili spoločenské okolnosti. Monografiou, ktorú mal pôvodne v pláne napísať, by u nás v mnohom poznačil nazeranie na stredovekú literatúru a spoločnosť. Ešte pred prvým vydaním Bachtinovho diela o ľudovej smiechovej kultúre stredoveku a renesancie totiž pri štúdiu iného autora z tohto obdobia prichádza Jozef Felix k podobným záverom ako jeho ruský kolega. Popisuje špecifický charakter spoločnosti na rozhraní stredoveku a renesancie, v úvahách sa dotýka ľudovej kultúry a dokonca vyslovuje aj niektoré z princípov tzv. sveta naruby. Narozdiel od Bachtina mu však prirodzene chýba ucelený systém. Zbierka skôr náhodných textov z rôzneho obdobia jeho štúdia, hoc aj o tom istom literátovi, systém ani vytvoriť nemôže.
Pre slovenskú literárnu obec je dôležité najmä to, že táto kniha hovorí nielen o Francois Villonovi, ale rovnako v nej cítiť aj osobnosť autora textov. Ako dôležitý študijný materiál teda poslúži nielen pri skúmaní Bohéma, básnika a baladika, Francois Villona, ale aj prekladateľa, literáta a romanistu, Jozefa Felixa.
Podobné príspevky:
Zatiaľ žiadne komentáre