Zjedla by som im aj desať kíl takéhoto cukru….
(Nesladim, DAMU, festival Zlomvaz 2011)
Nič súčasnejšie, originálnejšie a vtipnejšie na tému Troch sestier (A.P. Čechov) ešte v študentských radách nezasvietilo. Pokiaľ si na takéto vyhlásenie trúfam a pokiaľ viem. Trúfam si veľa, veľa neviem.
Tri krásne herečky so zvláštnym ženským nábojom, tri lustre, jeden rebrík, výjavy jeleňov na podlahovej tapete v štvorcovom ohraničení. Tri šálky, jeden čajník – jeden dávkovač nesladeného. Cinkot lyžičiek, šálky o podšálky, rytmické rituály. Naruší ich MUŽ – MUŽ zvodca, basák, muž s alteregom plastovým jeleňom, muž s veľkým čurákom, ktorému chýba cukor a preto je tu. On a tri sestry. Osamelé, každá si odpíja z vlastnej šálky osamenia pod vlastnou lampou. Irinin luster osvetľuje naivnú detskú predstavu princeznovského vydaja, vidí v Mužovi princa, ktorý si po ňu prišiel. Svetlo Máše je najtajomnejšie. Skrýva sa v nej španielska vášeň, ktorá nepotrebuje slová, vyrážajú z nej pudy a tým náš jelení muž rozumie. Muž sa z vlastnej túžby pokúša prelomiť Oľginu stenu chladu a zdržanlivosti. Oľga drží v rukách tento čajový rituálový svet troch osamelých žien a považuje ho za jediný možný – nesladený a nikdy iný. Zjavne má strach zo skutočného života. Z muža.
Režijná originalita sa prejavila v rozmanitosti spôsobov, akými sa tri žensko – mužské výboje odohrali. Irina s mužom vedie vtipný dialóg, hodí mu pri ňom do čaju prsteň a zinscenuje si sama zasnúbenie. Rozkošne sa teší pri nájdení prsteňa, sama pre seba ako dieťa, ktoré verí na bublinové svety svojho bublifuku. Máša v nestráženom momente provokuje Muža tancom toreádora bez slov. Je tichým rebelom tejto domácnosti. Vie o skrýšach cukru, ktorý chýba najviac jej. Napätie medzi treťou sestrou, Oľgou a Mužom sa prelieva medzi čajníkom a šálkou do čajovej potopy. Muž nerešpektuje pravidlá čaju, narúša najintímnejšiu časť Oľginho sveta.
Režisérka sa nechala inšpirovať motívom troch sestier, ale s touto témou úplne voľne pracuje. Vytvára podružné situácie, ktorými dopĺňa hlavnú dejovú vzťahovú linku. Hádžem vám tu príklady v koši, ako sme ich zažívali my, bez prípravy: sestry si vymýšľajú príbeh, kým nepraskne bublifuková bublina, Muž sa divákom zveruje, ako prežíval detstvo s veľkým čurákom, alebo vedie dialóg s jeleňom, práca so svetlom troch lustrov – prepína reč troch postáv pod nimi, vyznanie Iriny o zbere psích hovien, o mravenisku, dialóg zamestnancov supermarketu. Napriek rozmanitosti všetkých minisituácií dej pôsobí koherentne, z rozhovoru s hercom Filipom Šepšajevičom som sa dozvedela, že v procese vytvorili obrovské množstvo takéhoto materiálu, z ktorého si potom vyberali do finálneho tvaru. Pracuje sa tu na mnoho spôsobov s basovou elektrickou gitarou, s rebríkom, s lustrom, s čajníkmi, so slovom a pohybom. Mohlo by sa zdať, že keď začnú herci tancovať na „celebrate good time come on“, bude to pôsobiť gýčovo, alebo rušivo, ale nie. Dokonale to žilo a komunikovalo s divákom. A tak to bolo s každou situáciou. Zároveň sa tieto miničasti často striedali, čím si získali absolútnu divákovu pozornosť a sympatiu.
Infiltrovali nás do sveta troch žien, ktoré si odopierali cukor. Celý príbeh smeroval k rozpadu a rozrušeniu nesladeného sveta. V poslednej scéne Máša vysypala celé kilo krištálového na dlážku a bola by sa ním obsypala v cukrovom kúpeli, keby mohla. Irina zavrhla svoje detstvo, keď bublifukovú naivitu vyšplechla na stenu. Oľga na konci vybuchla v agresívnom popudení: „Cukor dráždi!“ … a odmietla sladiť.
Úžasná prirodzenosť hercov, radosť z hry, inscenačne najvyzretejší, vkusný, ľahko provokatívny, dokonale stráviteľný tvar.
PEREX
Nesladim, DAMU
Réžia: L.Dušková
Scénografia: M. Stránská
Choreografia: K. Stupecká
Hrali: J. Schmidtmajerová, E. Křenková, H. Řezáčová, F. Šebšajevič
Podobné príspevky:
Zatiaľ žiadne komentáre