V hľadisku sa zotmie, zotmie sa aj na javisku, predstavenie začalo. Diváci žmúria, alebo jednoducho zatvoria oči a spoľahnú sa na to, že im bude stačiť hovorené slovo. Nedá sa povedať, že by to bol omyl, ani s otvorenými očami a pri plnom svetle by asi neboli oveľa múdrejší.

Z javiska sa na nich v trocha prirýchlom tempe valí zmes nepravdepodobných replík. S najväčšou pravdepodobnosťou neporozumejú ani po pomerne vydarenej pointe v závere. A to napriek tomu, že už pred predstavením dostali čaj s rumom.

Ani po prečítaní bulletinu sa toho divák veľa nedozvie. Prinajmenšom sa určite nedozvie nič o inscenácii autorského textu Improvizácia na hrušky. Komiks je síce príjemný, texty miestami vtipné, no o tom, čo divák uvidí alebo videl na javisku tam nie je ani čiarka. Čo sa to teda na javisku odohralo, že význam tohto konania inscenátori tak urputne ukrývali, až sa v inscenácii nedá nájsť? Alebo iba s naozaj veľkou námahou.

Už kampaň k inscenácii bola zmätočná. Hovorilo sa niečo o manifestovaní, čosi o autorovi, ktorý bol predtým kritikom a čosi málo aj o hruškách. A aby toho nebolo dosť, na internete sa dokonca objavila virtuálna identita akejsi práčky. O tej už dopredu tvorcovia hovorili ako o hlavnej hviezde večera. Žiadna z informácií nebola kompletná a dokončená, rovnako ako ani inscenácia.

Je pravda, že inscenátori urobili všetko, čo bolo v ich silách, to však nie vždy stačí. Ani hercom ani scénografovi sa nemohlo podariť prekryť fakt, že režisér nepochopil text. Pôvodný autorský zámer začínajúceho dramatika zanikol v komplexe nedokončených réžijných nápadov. Text, ktorý si vyžaduje čisté a presne spracovanie, sa ocitol v spleti postmodernistických intertextuálnych odkazov na často aj neexistujúce fenomény. Za všetky ako príklad spomeniem Mejerchoľdovo hádzanie kameňom, ktoré režisér citoval na nie najlepšie zvolenom mieste. Citát totiž zanikol prekrytý oveľa lacnejšou ponáškou na westernovú prestrelku. Podobné nedokonalosti sa v inscenácii natoľko zmnožili, že už vôbec nebolo možné odčítať, o čom vlastne celá hra je. Rád by som napísal, že výsledok vyznel ako nepodarený pokus o vtip, ale táto inscenácia sa jednou vetou opísať nedá.

Doslova svetlým bodom večera bola scénografia. Ponáška na appiovské idey v konfrontácii s votavovskými farbami nielenže fungovala, ale ako jedna z mála dokonca uniesla aj zložitú ťarchu výkladu autorovho textu. Rozklad svetla a jeho následné skladanie až do komplexných objektov, aby sa mohlo v závere opäť rozložiť, sa nedá popísať ináč ako nesmierne šikovné. Možno trocha prekážala nejasnosť niektorých obrazov no to sa dá v obmedzených podmienkach Štúdia 12 ospravedlniť či dokonca pochopiť ako zámer.

Aj takto sa Improvizácia na hrušky dožadovala pozornosti

Už som spomínal, že ani herci nemohli zachrániť to, čo režisér v texte nepochopil. A snažili sa naozaj urputne. Jedna druháčka, jeden štvrták a a jeden bábkoherec ani v jednom momente nezaváhali. Bolo doslova vidieť, ako im diderotovsky kanú slzy z mozgu. No ani to žiaľ nepomohlo. Dobrý výber hercov, možno až s fantáziou, mimovoľne ponúkol viacero hereckých prístupov. Každý z hercov bol samostatnou entitou herectva (nemožno totiž na rovnakú vlnu postaviť Mankoveckého a Horváthov prístup k herectvu), aj ako celok to hercom na javisku vyslovene pristalo. Ale iba skvelé herectvo na dobrú inscenáciu nie vždy stačí. Hlavne ak to nie je konverzačná komédia ani javisková detektívka. A to teda toto dielo určite nie je. Nepoznám ani jednu detektívku, v ktorej by hlavná postava ani raz neprehovorila.

Zostáva mi vysloviť čosi ako verdikt. Ak by som napísal, že inscenácia divákovi nič nedala, klamal by som. Minimálne ten rum v čaji stál v tejto neľudskej zime za to. Ak by som chcel všetku vinu zvaliť na neschopnosť režiséra čítať text, nepovedal by som všetko. Mohol by som ešte povedať, že chyba bola v nesúlade medzi jednotlivými zložkami divadla. Takéto vyjadrenie by však dnes už bolo anachronické. Poviem iba, nuda to síce nie je, ale asi ani Dionýzos netuší, čo sa na javisku odohráva.