Michal Ditte: Nežná
Hry Michala Ditteho vynikajú premyslenou prácou so slovom. Inšpiráciu v literatúre, najmä v poézii, ktorú priznáva pri viacerých jeho hrách možno vidieť práve v dôraze, ktorý dáva na významy slov. Tie sa uňho menia spolu s meniacim sa uhlom nazerania čitateľa. Nevnucuje mu ho však priamo, ale postupne sa ho snaží „dostať na svoju stranu“. Často pracuje aj so symbolistickými postupmi, čo možno vycítiť už v názve jeho prvotiny pre dospelého diváka z roku 2003 Dve slová Belisy súmračnej… Príbeh Evy Luny. Rovnaký dôraz na významy viet a symbolické prvky sú aj v Nežnej. Ženích a Nevesta, postavy, ktoré nepodiehajú času, zvýrazňujú v rozhovoroch s ostatnými postavami, v závere značne vystupňovanú, metaforickú rovinu.
Väčšinu svojich hier písal Michal Ditte pre Divadlo Pôtoň, kde spolu s režisérkou Ivetou Ditte Jurčovou vytvorili stabilný divadelný tandem dramaturga a režiséra. Nežnú ale pripravoval dramatik priamo pre SKD Martin a hoci aj tamojšiu inscenáciu tejto hry pripravila jeho dvorná režisérka, dá sa už v texte vybadať výrazný odklon od autorovho tradičného postupu budovania drámy. Namiesto sérií obrazov a „obrázkov“, z akých vyskladal napríklad hry Dve slová Belisy súmračnej… Príbeh Evy Luny, Venušu v sieti či Terra Granus, sa stretávame iba s dvoma zásadnými obrazmi. V poslednej spomínanej hre sa ale, najmä po tematickej stránke, dá nájsť istá prípravu na Nežnú. Autor v nej namiesto inšpirácie literárnym dielom siaha do rôznych období slovenskej minulosti. Svoj pohľad na vyvlastňovanie Maďarov po druhej svetovej vojne, Čechov pred ňou a Slovákov počas budovania socialistického štátu vykresľuje na konkrétnych osudoch ľudí z Pohronia.
Napriek tomu, že sa hra volá Nežná, nevenuje sa v nej autor iba samotnej revolúcii a ani sa nesnaží vstúpiť do diskusie o vhodnosti pomenovať revolúciu z novembra 1989 práve týmto eufemizmom. Jeho hlavným cieľom je porovnávanie rôznych sociálnospoločenských tried v časoch revolúcie a dnes. Nastolená otázka znie, čo komu revolúcia vzala a dala. Pokúsil sa dokonca zhodnotiť aj jej dosahy na presvedčeného prednovembrového komunistu Imricha či pragmatického revolučného kolaboranta ŠTB Miloša. Do protikladu k nim stavia bežného apolitického človeka, aktívnych umelcov revolúcie i tých kvôli normalizácii radšej pasívnych a nakoniec aj človeka, ktorý proti totalite vedie individuálny vnútorný boj.
Hra nemá klasickú dejovú výstavbu. Skladá sa z dvoch častí, ktoré od seba oddeľuje dvadsaťročné porevolučné obdobie. Celý dramatický tvar je teda postavený na porovnaní posunu charakterov postáv. Obe časti spája bližšie nepomenovaná dvojica Ženích a Nevesta. Ich charaktery neprechádzajú vývojom a svojou statickosťou vytvárajú istú filozofickú nadstavbu deja. Pre samotný dej majú dve zásadné úlohy. Najprv svojou svadbou a ohlásením, že čakajú dieťa vlastne oznámia počiatok novej doby. Spojili tým dve ideovo opozičné rodiny. V druhej časti čakajú na svoju dvadsaťročnú dcéru – výsledok tohto zväzku. Tá však neprichádza a my sa teda nedozvedáme, aká je nová generácia. Toto čakanie môžeme chápať aj ako alúziu Čakania na Godota, no narozdiel od Becketovej hry, tu nás nezaujíma kto Godot je, ale hlavne to, aký je. Spojovníkom medzi nimi je otázka či vôbec Godot niekedy príde.
Symboly sú v Ditteho texte princípom, nie iba občas sa objavujúcim prvkom. Aj prvá časť textu, ktorá môže pripomínať klasickú dejovú štruktúru je výrazne vystavaná na použitých symboloch. Autorovi v nej neide o ucelený príbeh, ale skrz symboly sa snaží dosiahnuť čo najkomplexnejší obraz normalizačnej doby. Každá postava má v tomto obraze svoje miesto. Buduje tak predpoklad pre druhú časť hry, ktorá v porovnaní z prvou pripomína hru pre deti: „Nájdi desať rozdielov“. Pointou by malo byť poznanie, že, až na sociálne postavenie jednotlivých postáv, sa toho zatiaľ veľa nezmenilo.
Rozdielom medzi prvou a druhou časťou je aj väčší autorov dôraz na dejovosť v prvej polovici hry. Logicky to vyplýva z charakteru predlohy, a síce revolučného diania. Pri pohľade na súčasnú spoločnosť už Dittemu chýbalo podobné ukotvenie ku konkrétnej celospoločenskej udalosti. Zameral sa na dvadsiate výročie revolúcie, ktoré v sebe samo o sebe neobsahuje porovnateľný dejový potenciál. Metaforickým prepojením výročia s dvadsiatymi narodeninami dcéry Ženícha a Nevesty sa Dittemu podarilo vytvoriť funkčný základ pre pokračovanie v dejovosti. Opäť ide o symbol, tak ako bola symbolom aj svadba v prvej časti. Napriek tomu, že druhá polovica neponúka taký dramatický priestor, ako prvá (viac rétorických pasáží, menej deja), autor sa drží zvolenej poetiky. Typické rituály (svadba, narodeniny) mu obe rovnako kvalitne slúžia ako symboly, na ktorých systematicky buduje porovnanie tzv. „vtedy“ a „teraz“.
Rovnako aj každá zo siedmych typových postáv v sebe stelesňuje nejakú zo spoločenských vrstiev, ktoré sa u niektorých menia nie na archetypy, ale na symboly. Totalitu a hlavne normalizáciu ako takú zosobňuje v Ditteho hre práve spomínaná postava presvedčeného komunistu. Imrich – pán v obleku, aktívny člen komunistickej strany a príslušník ŠTB vytvoril vo svojej štvorčlennej rodine malú napodobeninu totality. On je hlavou tohto miništátu a vyžaduje od ostatných bezhraničnú poslušnosť. V ich životoch sa odzrkadľujú najznámejšie absurdity socialistického režimu. Či už je to láska k sovietskej hudbe, siahodlhý príhovor pred obedom, skladanie sľubu komunistickým ideálom alebo vyžadovanie dôstojného až uniformného správania.
V protiklade k tejto vzornej socialistickej rodine je dvojica zlomeného otca a revoltujúceho syna. Obaja sú spisovatelia, no režim im bráni tvoriť. Otec radšej „drží hubu“, pretože už raz vypočúvaný a perzekuovaný bol. Synov román sa zasa nikdy nemá dočkať vydania. Ochranca verejnej mienky, komunista Imrich, si ho prečíta, až dvadsať rokov po, aj tak ho však nepochopí.
Revolúciu Michal Ditte nepovažuje za ukončenú a skrz postavu aktívneho účastníka jej novembrových začiatkov vyzýva anonymnú novú generáciu k jej pokračovaniu. Tú zastupuje dcéra Ženícha a Nevesty, ktorá sa narodila počas revolučného diania, je teda úplne oslobodená od totalitnej minulosti. Zároveň je symbolicky považovaná za vyvíjajúcu sa demokraciu. Na konci hry však na svoje vlastné dvadsiate narodeniny mešká a až do konca hry nepríde, čakajú na ňu iba rodičia a spisovateľ – aktivista a spúšťač revolučných procesov v jednom, ktorý jej musí odovzdať pravdu.
V Nežnej síce zaznejú výstražné slová voči aktuálnym pomerom, no autor ich priamo v texte nerieši. Problémy pomenúva, slúži mu pri tom rovnaký slovník aký používali revoluční aktivisti, ale neodvažuje sa tvrdiť, že je možné ich všetky odstrániť. Bude to pravdepodobne aj z toho dôvodu, že sa na problematiku zmeny pozerá spoločensko-politickým pohľadom a nie cez optiku medziľudských vzťahov.
Pre hru je príznačné vnímanie politiky ako nástroja moci. Miloš, sebecká postava Imrichovho karieristického syna (predobraz má v agentovi provokatérovi, ktorý počas revolúcie zohral úlohu mŕtveho študenta), považuje prevrat za dobrý iba v tom prípade, ak z neho má osobný zisk. Rovnako hodnotí aj konanie ostatných postáv. Svoju idealistickú sestru označí za hlupaňu, pretože nevyužila príležitosť, ktorú jej ešte v bývalom režime protekčne vybavil vplyvný otec. V druhej polovici hry patrí k porazeným. Keďže revolúciu, ktorú vlastne ani nechcel spôsobil a následne sa vďaka svojej oportunistickej povahe dostáva do politiky, stáva sa neprijateľným tak pre minulý ako aj pre súčasný svet.
Keďže egoizmus nie je primárne ukotvený v postavách, ale v systéme, treba zmeniť všeobecný systém – celospoločenské postoje. Začiatok tohto obrodného procesu vidí Ditte pred dvadsiatimi rokmi. V jeho naplnenie však zatiaľ iba dúfa.
Michal Ditte nevie, aká je nová generácia, zatiaľ ju nepozná. Vie však, čo jej treba povedať. Celú druhu polovicu hry vybudoval na tom, že postavy čakajú na Dcéru, ktorá slávi dvadsiate narodeniny. Tá má reprezentovať nový demokratický svet, no až do konca hry neprichádza. Nevieme, či nepríde vôbec, pretože Kamil – aktivista na ňu ostáva čakať naďalej, aj po skončení hry. Nie preto, aby ju spoznal, ale aby jej odovzdal ideály revolúcie. Dôležité tu je to, že Michal Ditte stotožňuje novú generáciu s demokraciou. Nie v zmysle, že by ju ona spôsobila, ale preto, že majú spoločné črty. Nikto nevie aká bude, zatiaľ sa výrazne neozvala, ešte stále sa vyvíja, ako každá nová generácia je nádejou.
Demokratizácia je preňho proces, ktorý v osemdesiatom deviatom roku doslova prišiel na svet a logicky sa teda musí vyvíjať. A presne tak ako rástla nová generácia, vyvíjala sa aj demokracia. A tak ako dcéra, ani demokracia nemohla hneď chodiť a riešiť lineárne rovnice bez pomocného papiera. Teraz, keď je dcéra dospelá, mala by byť dospelá aj demokracia. Podľa autora však nie je, a preto musí Kamil ideály revolúcie, ktoré vytvoril, odovzdať ďalšej generácii. Iba tá má totiž silu zmeniť súčasný stav.
Ďalšou témou hry Nežná je politika strachu bývalého režimu. Ditte vytvoril v Nežnej čosi ako alegóriu totalitného režimu, ktorého stredom je postava otca rodiny a príslušníka ŠTB, Imricha. On je všemocným vládcom. V každej nekonvenčnosti vidí zárodok odporu. Ak vo vlastnej rodine nepomáha priame napomenutie „devianta“, využíva ako sprostredkovateľa manželku Žofiu. Tá totiž cíti, že otca sa treba báť. Dcéra Zoja odišla v rámci rodiny do vnútornej emigrácie. Sama sebe odoprela hru na klavír, pretože ju k nej núti otec. Syn Miloš voči otcovi rebeluje. Má vnútornú potrebu zmeny, avšak nezabúda, aby z nej mal nejaký zisk.
Profesor – inteligent Anton má takisto ako Žofia strach z Imricha. Jeho strach je však vedomý, reprezentuje zlomeného intelektuála, ktorý sa bojí opakovaných problémov. Jediný, kto je voči Imrichovej politike strachu imúnny, je Kamil. Mladý spisovateľ – aktivista zastupuje v hre otvorený odpor.
Tak ako sa podľa Ditteho stratila po revolúcia všemocnosť strachu, odsunul aj Imricha do ústrania. Dokonca ho karikuje, čím poukazuje na úplný zánik jeho spôsobu moci. V druhej polovici hry sa autor prestáva spoliehať na javiskovú akciu, postavy nehrajú, ale komentujú spoločenskú situáciu. K téme strachu sa vracajú v spomienkach na minulosť. Anton aj Imrichova bývalá manželka Žofia už v slobobodnej spoločnosti vyjadrujú pocity, ktoré mali v predchádzajúcom režime. Zaujímavé je, že u oboch autor poukazuje na nemožnosť sa definitívne zbaviť strachu. Anton neprestáva mať obavy, že sa pôvodný režim môže vrátiť. Je samozrejme rád, že došlo k prevratu. U Žofie to nie je také jednoduché. Vymanenie sa z psychického útlaku je pre ňu príliš veľká zmena. Prispôsobenie sa novému stavu jej trvá dlhšie a má tendenciu držať sa istôt a stereotypov minulosti.
Politika strachu je v Nežnej dedičstvom socialistickej totality, ktoré najviac ovplyvňuje súčasnosť. Život obyčajných ľudí ovplyvňuje ešte viac než už rozoberaný nezáujem o pravdu. Z toho možno jasne odčítať Ditteho negatívny a odmietavý postoj k politike strachu. Tá sa kryštalizuje aj v definitívnom odmietnutí akejkoľvek spolupráce s ŠTB. Obom jej spolupracovníkom predurčuje beznádejnú budúcnosť.
Kamil, spisovateľ – aktivista, je najmä idealistom – radikálom, ktorý sa búri za každých okolností. Je možné ho nazvať svedomím spoločnosti. Nezastaví sa ani pred vlastným otcom, ktorý sa k minulosti nechce vracať, a nechá si od ŠTB-áka Imricha vyrozprávať ako prebiehalo vypočúvanie Kamilovho otca. V prvej časti tvorí protiklad k „zošnurovanému“ Imrichovi, v tej druhej už k jeho „slizkému“ synovi Milošovi. On na konci oboch obrazov číta ciele, ktoré pri svojom vzniku sformovala VPN. Prvýkrát preto, aby roznietil revolúciu a dal jej smer. Druhýkrát aby pripomenul novej generácii ideály, ktoré treba naplniť. Kým teda v prvej časti pravdu hľadá, v tej druhá ju už má. Z hľadača sa stáva nositeľ. Na súčasnú generáciu, ale zanevrel a jediné východisko vidí v skorom podchytení tej novej.
Okrem Kamila, ktorého odmietanie strachu je dôležité na to, aby vytrval vo svojich postojoch, nemá strach ani Jano, bližšie neurčený príbuzný. V jeho dvoch prakticky takmer totožných výstupoch autor vykresľuje človeka, ktorý stojí mimo akýkoľvek režim. Tento bača – tvor prírody – nežije s ľudmi, „tí sú pľuhaví“. Hlása autor návrat k prírode? Určite nie bez výhrad. Jano síce nemá strach, no jeho jednoduchosť je v kontraste aj ku Kamilovi, ktorý je rovnako „autorom protežovanou postavou“. Janova cesta je teda skôr jednou z možností ako sa strachu zbaviť.
V hre nachádzame náznaky aj ďalšej témy, ktorou je nezáujem verejnosti o veci verejné a s tým súvisiaca strata tém pre umelcov. Porevolučne vyprázdnených umelcov zastupuje postava spisovateľa Kamila, ktorý bol počas revolúcie jej aktívnym mladým účastníkom.
Autor v Kamilovi vytvoril postavu revolucionára – aktivistu teda aktívneho, angažovaného človeka. Postavu, ktorá by v iných okolnostiach možno ani nezačala umelecky tvoriť. Po revolúcii totiž už nepíše a ak hovorí priamo o svojej tvorbe, tak iba o „ostrom článku na jedného poslanca“, ktorý však nikto nečítal. „Nik ma nechcel obesiť, nik so mnou nepolemizoval, nik so mnou akoby ani nesúhlasil. Akoby si to nikto ani len nevšimol. Akoby to ani nebolo. Akoby som ani nič nepovedal. Bolo to akoby som nemal hlas.“ Kľúčové pre tento typ postavy umelca teda nie je tvoriť, ale vytvárať polemiku, diskusiu. Proste vyprovokovať nejakú reakciu, čo sa mu však nedarí. Ditte vinu nehádže na stratu tém, ale na stratu záujmu. Nie že by neexistovali politické problémy, ale nie je o nich komu hovoriť, pretože nik o ne nemá záujem. Situáciu vhodne pomenúva apolitická Žofia slovami:V podstate mi to bolo asi aj jedno, že čo sa deje… veď sú to aj tak len také malichernosti v tých novinách, nie?“
Ďalším typom postavy umelca v hre Nežná je Kamilov otec Anton. Anton bol počas revolúcie perzekuovaný za disidentskú činnosť, a preto ďalej radšej netvoril. Potlačil v sebe potrebu umelecky reflektovať spoločenské zriadenie, a preto nerozumie, prečo umelci po revolúcii prestávajú tvoriť. Autocenzúru do dôsledkov na sebe urobila Imrichova dcéra Zoja. Totalitnému režimu znemožnila akýmkoľvek spôsobom zneužívať jej umelecké schopnosti. Po revolúcii teda logicky trpí. Agresívnym činom voči sebe, ktorý mohol byť v minulom režime považovaný za odbojný, sa v nových súvislostiach zdá byť zbytočným. Zoja stratila nielen možnosť, ale aj schopnosť umelecky tvoriť. Odišla do silnej vnútornej emigrácie tak skoro, že sa vlastne ani nemá kam vrátiť. Odmietla umeleckú tvorbu ešte predtým, než ju skúsila. V jej postave možno nájsť talenty umlčané bývalým režimom ešte pred ich vznikom.
Podobné príspevky:
Zatiaľ žiadne komentáre