Ondrej Kaprálik je dvadsaťtriročný študent piateho ročníka divadelnej réžie na VŠMU v Bratislave. Má za sebou účinkovanie v muzikáloch Hello Dolly, Maľované na skle a West Side Story na Novej scéne a najnovšie ho môžeme vidieť aj v divadelnej adaptácii slávneho internetového muzikálu Dr. Horrible’s Sing-along Blog. Po minuloročnej réžii muzikálu Každý má svojho Leona, ktorý sa na Malej scéne VŠMU tešil veľkému diváckemu záujmu, siahol tentokrát po hre kontroverzného anglického autora Marka Ravenhilla.

Prečo si sa rozhodol inscenovať práve Ravenhillovu hru Občianska výchova?

Ja som si ju nevybral. Žiadnu hru, ktorú som inscenoval na škole som si nevybral. Vždy mi bola ponúknutá. Napríklad hru Každý má svojho Leona mi dal do ruky dekan Juraj Letanay. Pýtal sa, či by som bol ochotný niečo takéto spraviť. Na prvé prečítanie sa mi hra zdala zlá. No potom, čo sme ju s dramaturgom Michalom Jasaňom trochu upravili, sme sa do hry zamilovali. Podobný príklad je aj táto Ravenhillova hra. Ponúkla mi ju Michaela Zakuťanská, ktorá hru preložila v rámci svojej bakalárskej práce a podala ju aj ako svoj dramaturgický projekt. Hra ma oslovila a povedal som si, že by stála za inscenovanie. Každopádne výber opäť nešiel odo mňa.

Prečo teda Michaela na inscenácii ako dramaturgička nespolupracuje?

Hru som prvýkrát podal ako projekt na inscenovanie už vo štvrtom ročníku. Projekty som podal dva. Leona ako režijný muzikálový a Občiansku výchovu ako režijný činoherný. Michaela vtedy tiež podala dva projekty. Občiansku výchovu ako dramaturgický so mnou a Vitracovu hru Viktor, alebo vláda detí ako dramaturgický projekt s Julkou Rázusovou. Udiali sa však nejaké zmeny a Michaela skonštatovala, že so mnou dramaturgicky nechce spolupracovať. Hru však preložila a chcela aby som ju inscenoval ja. Ako dramaturga som teda oslovil Michala Jasaňa, s ktorým som mal dobrú skúsenosť po spolupráci na Leonovi.

Čím ťa hra oslovila natoľko, že si sa ju rozhodol inscenovať?

V prvom rade príbehom. Priznám sa, že som na divadlo jednoduchší divák. V hre potrebujem silný príbeh, ktorý ma chytí. Ak so sebou nesie nejakú tému, tak je to plus. Ak ma však hra nechytí svojim dejom, a ak nerezonuje s mojou životnou skúsenosťou, mám na ňu, bohužiaľ, negatívny názor.

Čo by si nám povedal o hre samotnej?

Občianska výchova bola napísaná pre projekt National Theatre Connections britského Royal National Theatre. Každý rok divadlo osloví desať aktívne píšucich dramatikov a objedná si u nich hru, ktorej základné podmienky sú, že musí byť pre mládež a musí v nej mládež aj vystupovať. Aby to mladí ľudia mohli hrať a zároveň to bolo o nich. Teda kontakt s drámou nie cez klasiku, ku ktorej mladí môžu získať odpor, pretože ju majú nadiktovanú ako povinné čítanie. Tejto dráme mladí zväčša nerozumejú a stretávajú sa s jazykom, ktorý k nim nerozpráva. Na záver festivalu sa niektorá z týchto hier uvedie, ale v amatérskom poňatí. Ravenhill hru napísal v roku 2005 a v roku 2006 ju v profesionálnom naštudovaní uviedlo národné divadlo v Londýne. V roku 2007 bola inscenácia obnovená pre zájazdové účely.

Ravenhill však hru pred uvedením v roku 2007 pozmenil. Čoho sa zmeny týkali?

Zmeny nastali dve. Prvá sa týkala šiesteho obrazu, ktorý obsahoval dialóg veštice, u ktorej Tom hľadá odpoveď na svoje otázky, a jej dcéry. Dialóg je o tom, že sa veštica snaží dcéru rýchlo odbiť, pretože má zákazníka. Dcéra teda vraví matke „tak daj mi peniaze a ja pôjdem“. Je tu skrytý Ravenhillov pohľad na vzťah rodiča s dieťaťom, ktorý degradoval na obchodný vzťah bez akýchkoľvek emócií. Je to jediné miesto v hre, kde aktívne vstupuje téma vzťahu rodiča a dieťaťa do hry. V novej verzii dcéra vôbec nie je a veštica tu už nepôsobí ako absolútna šarlatánka. Stratenou dušou v tomto dialógu je Tom. Čo je dramaturgicky výhodné, lebo nás to neťahá preč od hlavnej dejovej línie a od príbehu hlavnej postavy. Nám to však chýbalo. Pretože ak sa bavíme o mládeži, treba sa rozprávať aj o téme vzťahu rodič dieťa. Dcéru sme teda vrátili do hry a dialóg sme trochu zmenili. Nie dcéra je tá, ktorá vraví, „daj mi peniaze a ja ti dám pokoj“, ale rodič je ten, ktorý „hovorí, tu máš peniaze a prosím ťa nevyrušuj.“

Michal Jasaň:

Je pravda, že je dramaturgicky jednoduchšie dcéru vynechať. Položili sme si však otázku. Dá sa vôbec robiť hra pre a o mládeži a o tom ako mládež dospieva bez toho aby sa objavil konflikt jednej generácie s druhou? Nedá sa. V hre deti, teda bavíme sa o pätnásťročných mladých ľuďoch, fungujú akoby v prostredí internátnej strednej školy. Dospelý sa teda v ich prostredí nevyskytujú.

Ide teda o partiu mladých ľudí, ktorý sú preč z domu a užívajú si život v ktorom chýba dospelá autorita?

V Británii stredoškolský internát s takou mierou voľnosti nie je nič nezvyčajné. U nás je to rarita. Izolácia od rodiča v takomto rannom veku nefunguje na báze vzdialenosti od domu, ale funguje na báze vzťahovej izolácie. U nás nie je zaužívaný takýto náhľad, že sa pozeráme na stredoškolskú societu ako na uzavretú samú do seba. Takže sa tu vyslovene pýta rodičovský element. Povedali sme si, že prečo to nevyužiť a autorským spôsobom z vlastných spomienok dodať štyri telefonáty rodiča s dieťaťom. Je tu počuť iba dieťa, ale nie je ťažké si domyslieť, čo ten rodič do telefónu hovorí. Chceme tu preskúmať všetky štyri kombinácie vzťahu rodič a dieťa. Postavili sme si to jednoducho do čiernobielej roviny a vzťah je buď kladný alebo záporný s tým, že túto hodnotu môže mať ako rodič tak aj dieťa. Sú tam štyri dievčenské postavy, ktoré nemajú väčší význam. Iba dopĺňajú kolorit hry. Dopriali sme im teda väčší priestor cez tieto telefonáty.

Zmenou však prešiel aj záver hry. Ktorú verziu sa chystáte uviesť na javisku?

Najprv sa musíme trochu viac pozrieť na hlavnú postavu a na autora hry. Ravenhil, napriek tomu aký je cynický voči spoločnosti a ako to ukazuje vo svojich hrách, kde si majoritne podľa mňa ventiluje svoje traumy, je človek aj dosť citlivý. Fakt je, že je to HIV pozitívny homosexuál. Na určité témy, či už otvorene alebo uzavrete, či už skryte alebo verejne, teda citlivý byť musí. Aspoň si to myslím. Je to môj názor a nie fakt. Za ústrednú postavu v hre, kde je univerzum tvorené sexom a konzumizmom, si zvolil čistého chlapca, ktorý hľadá lásku. Celý čas sa tu veľmi detsky a veľmi naivne baví o sne. O bozku. A hľadá tvár. Či už je to tvár mužská alebo ženská. Ako inscenátori si môžeme položiť otázku, či to vôbec má súvis so sexuálnou orientáciou, alebo či je to len o tej nevedomosti, že neviem ani kto som, neviem čo so mnou bude, neviem kto je ten druhý. Kedže vieme, čo je Ravenhil zač a vieme, ako je hra napísaná, môžeme povedať, že je to aj o sexuálnej orientácii. Sám sa priznám, že čím dlhšie hru čítam tým menej mám jasno v tom, akej sexuálnej orientácie Tom reálne je. Môžeme sa samozrejme baviť aj o tom či bisexualita reálne existuje, ale na tom sa nevedia zhodnúť ani psychológovia. Takže my ako divadelníci už tomu vôbec nemôžeme rozumieť. (Smiech)

Myslím, že hlavného hrdinu sme dostatočne definovali na to aby sme mohli vysvetliť odlišnosť dvoch záverov. V čom sú teda iné?

Najprv rozoberiem upravenú verziu záveru, v ktorej Tom položí Martinovi, teda svojmu sexuálnemu partnerovi, otázku či ho miluje. Ten sa vyhne odpovedi a argumentuje tým, že máme sex, máme peniaze a máme zábavu. Čoby si ešte chcel. Tom ho odstrčí a povie, že nie. Hlavný hrdina sa teda ohradil, buchol päsťou a vzal život do svojich vlastných rúk. Prvýkrát za celú hru z neho vyšlo niečo, čo bolo proti názoru ostatných. Čo je pre nás myšlienkové gro tejto hry. My sme si to pomenovali ako nekritické prijímanie cudzích vzorcov správania. Hra nie je o tom, či je Tom heterosexuál alebo gej. Je o tom, že všetky problémy a všetky životné nešťastia, ktoré si Tom na seba v mladom veku zavesí, sú v tom, že on sa nechá strhnúť názormi a provokáciami ostatných. Dostal sa až do štádia, kde sa zavesil na Martina, ktorý si ho vydržiava ako kurvičku popri svojom stabilnom vzťahu. A pri tom všetkom má len šestnásť rokov. Neviem či si to vôbec každý vie predstaviť, ale to sú neuveriteľné veci na takú mladú hlavu.

V pôvodnom závere sa Tom tiež pýta Martina či ho miluje. On mu na to povie tie isté vyhýbavé reči. Nerieš lásku, ale zábavu, sex a prachy. To je šťastie. Si šťastný? A Tom odpovedá: „Áno, som šťastný.“ My teda vychádzame z tohto záveru, pričom naša interpretácia je, že to tak vôbec nemyslí, ale rezignoval. Už s tým nevládze bojovať a padol. Je to hrdina, ktorý skrátka nezvládol svoj boj.

Zmenili ste aj názov pod ktorým chcete hru uviesť. Aký je dôvod na túto zmenu?

Pôvodný názov hry v angličtine je Citizenship. V preklade toto slovné spojenie znamená občianstvo ako také, čiže príslušnosť občana k nejakému štátu a zároveň aj občianska výchova, čo je stredoškolský predmet. Názov je dvojzmyselný. Táto mladá generácia, ktorá sa v hre objavuje, a to je dôležité povedať, je reprezentatívna vzorka. So všetkými ich chorobami mysle, so všetkými ich čudnými zmýšľaniami je to naozaj reprezentatívna vzorka budúcej občianskej generácie. Lenže keď to nazveme Občianska výchova okamžite konotujeme k školskému predmetu, ktorý sa v samotnej hre aj nachádza. Názov sme teda zmenili na Náuka o spoločnosti, čo trošku viac zahŕňa aj ten druhý význam slova Citizenship. Čiže Náuka o spoločnosti, poďme sa pozrieť ako budúca spoločnosť vyzerá. Je to síce len trochu bližšie, ale predsa len bližšie k originálnemu názvu, ktorý je nepreložiteľný, ak chceme zachovať jeho oba významy. Je to trošku taký ironický názov.

Dostávame sa teda k otázke prečo túto hru inscenovať a prečo ju inscenovať s otvoreným záverom?

Odpoveď je jednoduchá. Je aspoň trošičku šanca ukázať mladým, kam môžu takéto jednoduché a naozaj veľmi rozšírené vzorce správania, situácie a ich riešenia, respektíve pseudo-riešenia viesť. Možno trošičku začnú rozmýšľať sami za seba a nie cez psychológiu davu, nie cez paušálne vzorce všelijakých subkultúr, ktoré sa šíria svetom. To, čo Ravenhill v druhej verzii hry prezentuje ako hotovú záležitosť, ako morálne ponaučenie, chceme my aby si mladý divák vytvoril sám za seba. Aby to bol jeho vlastný záver. Preto hru označujem ako antimoralita, lebo ukazuje, ako nie. Nikde neukazuje, ako áno. Nie je v nej žiaden pozitívny príklad. Preto si myslím, že záver, v ktorom sa Tom vzoprie, nie je vhodný, pretože nepasuje do konceptu hry.

Nemyslíš si, že môže nastať problém v tom, že sa chystáš prezentovať hru v ktorej herci nad dvadsaťdva rokov stvárňujú pätnásť ročné postavy? Mladý divák túto vec vôbec nemusí prijať.

Nebolo to tak dávno čo sme aj my boli vo veku postáv. Pri príprave hry budeme využívať skúsenosti z vlastného dospievania a snažiť sa nejakým spôsobom zistiť, ako je to teraz. Bohužiaľ, sme v dobe, kedy generácia už nemá dvadsať rokov, ale kedy má tri roky. Toto je teda riziko, s ktorým ideme hru inscenovať. My môžme mať na jednej strane pocit, akí sme aktuálni, a na strane druhej prídu na predstavenie pätnásťročné deti a povedia, veď vy ste úplne „out“. Veď vy neviete, o čom je život. Každý z účinkujúcich a inscenátorov je za obdobím, ktorého sa táto hra dotýka, ale nie tak ďaleko aby sa doň ešte nevedel vrátiť a nevedel si ho veľmi živo a emotívne, veľmi osobne a intímne vyvolať. Osobne dúfam, že náš čiastočný odstup od týchto tém bude plusom. Stále verím v mentorský systém, že ak chceš o niečom učiť, tak musíš byť minimálne o jeden stupienok vyššie než ten, koho ideš učiť. Na to, aby som ti mohol dať radu, musím mať minimálne prežité to, čo ty momentálne prežívaš. A ak ti neviem poradiť, môžem sa s tebou aspoň podeliť o svoje skúsenosti s mojím prežitím toho istého.

Hra je síce písaná pre mládež, jej forma a množstvo vulgarizmov ju však podľa slovenského zákona radí do kategórie hier, ktoré sú prístupné až nad osemnásť rokov. Vy ju však chce hrať ako organizované predstavenie pre stredné školy. Ako sa chystáte vyriešiť tento problém?

V Anglicku text v necenzurovanej forme bez problémov funguje ako hra pre mládež. Ako v písanej, tak aj v hranej verzii. Čo sa týka hier, ktoré boli uvedené na pôde VŠMU, Sexuálna perverzita v Chicagu ani Zazi v metre neboli označené ako mládeži neprístupné, pričom obe hry v počte vulgarizmov, ktoré na javisku padnú, bol porovnateľný, ak nie prevyšujúci hru Občianska výchova.

Vašu inscenáciu však chcete priamo určiť pre mládež a túto vec musíte mať oficiálne ošetrenú. Existuje spôsob, akým to spraviť?

Existujú pravidlá na označovanie programu podľa vekovej vhodnosti, ktoré vydala rada pre vysielanie a retransmisiu. Je to záväzné nariadenie pre všetky televízie, pre všetky rádia a internetové audiovizuálne médiá. Rovnako sú analogicky uplatniteľné na verejné produkcie, ale nie je to priamo zákonom definované. Vraj existuje zákon o ochrane mládeže, ale po všemocnom pátraní niekoľkých samostatných skupín ľudí ho ešte nikto nevypátral. Nechcem tým však povedať, že neexistuje. Vieme teda z príkladu pravidiel pre iný typ verejnej produkcie, že text, aký máme, by musel byť označený ako mládeži neprístupný. Výnimku je možné udeliť, ak má výchovný alebo vzdelávací účel. O tejto hre si myslím, že už svojim moralitným, alebo teda antimoralitným charakterom výchovný rozmer má. Je to varovný prst čo všetko sa môže stať, keď pôjdeš istou cestou.

Hra však nemá byť uvádzaná osamote, ale má mať doplnkový program. Prezraď nám niečo o projekte, ktorý pripravujete.

Hru plánujeme uviesť ako súčasť väčšieho projektu, ktorý by spočíval v tom, že po skončení organizovaného predstavenie pre študentov stredných škôl by bola diskusia s psychológom na tieto témy. Tu by mohli mladí ľudia vyjadriť svoj názor verejne. Keďže je tá hra otvorená, keďže úprimne a bez metafor, bez obchádzania a bez nejakých zahmlievacích dvojzmyslov sa venuje týmto citlivým témam, je, myslím si, veľkým rozväzovačom jazyka. Ak už pred tebou herec na javisku rozpráva o sexe a používa pri tom všetky patričné výrazy, nebudeš sa ty toľko ostýchať, aby si o tej téme hovoril. Prítomnosť psychológa zabezpečí aby sme sa v diskusii nedostali do nejakých slepých uličiek.

Ďakujem za rozhovor