Werther vo forme: nie audio- ale visual- kniha
WERTHER, DAMU
Nonverbálny duet inšpirovaný milostným románom J.W. von Goethe
Zaujímavý pohľad na vzťah dvoch ľudí – Werther a Lotta. V tomto príbehu bol Werther jediným pohľadom na vzťah. Herec v postave Werthera, Tilen Kožamelj, si neustále niečo mrmlal, čím vytváral zvláštny pocit, že Werther je len zhluk slov, slov z knihy, ktorá je v kapitolách roztváraná pred nami. Herecky je to mimoriadne zaujímavý typ s vnútornou energiou a koncentrovaným pôsobením na javisku.
Herečka v postave Lotty, Johana Vaňousová, stála pred zložitou úlohou – pôsobiť ako múza a pritom byť len neživou bábkou – obstojne ju zvládla. Lotta bola Wertherovou bábkou, ktorá buď mechanicky vykonávala nejaký pohyb, alebo bola ním animovaná ako marioneta. Lotta je v tomto príbehu len symbolom majetníckej lásky k žene – živou bábikou – bez postoja, bez vlastného vkladu. Nevesta, milenka, mŕtva nevesta, bábika, osudová žena, dieťa – všetky možné podoby vzťahu.
Takmer v každom obraze pracuje Werther s papierovou stenou za sebou, na ktorej v strede je jeho atramentový portrét. Priliepa na ňu portréty, mapy, rôzne listy. Vykresľuje napríklad ľúbostný trojuholník Lotty, jej manžela Alberta a Wethera, cez prilepepenie a strhnutie ich portrétov. Spôsob lepenia je však takmer vždy rovnaký. Zaujímavý charakter to dostáva len počas obrazu vojny, kedy sa počas paľby Wether snaží čo najrýchlejšie prilepiť časti vojenskej mapy, ktoré náhodou odpadávajú. Ako sa dostal Wether do vojny, nevieme, ale bola to veľmi dynamická a zaujímavá scéna. To nám divákom stačí a nemyslím to ironicky.
Príbeh vyznieva ako voľné prerozprávanie Goetheho druhej knihy o Werherovi, kedy Werther odchádza od Lotty („aby žil užitočný život“). Na scéne odchádza s kuframi od Lotty so závojom do vojny(jeho vlastný vnútorný metaforický boj, ktorý prehrá, v ktorom príde o Lottu). Sledujeme myseľ Werthera. Je tu zjavný zámer autorov hovoriť o ľudskej potrebe zaplnenia samoty. Werther si stále udržiava predstavu tejto ženy – modly, ktorou manipuluje podľa svojej vôle, hoci mu opakovane umiera ako vidina, stále ťažšie a ťažšie oživiteľná. V momentoch, keď sa stáva už len atrapou, to Werther vzdáva a ukončuje svoj život tým, že sa naveky vlepí do knihy. Herec sa tvárou prilepí o papierovú stenu. Lotta pod ním mŕtva ožije a zrazu je to Lotta, živá, skutočná, ktorá si číta list o jeho smrti. Nádherný a neočakávaný zvrat. Werther sa stáva literatúrou so svojou záplavou slov, svedkom posadnutia láskou. Láskou vlastniacou, láskou žiarlivou, láskou nešťastnou.
Ak sa tvorcovia v krátkych anotáciách pýtajú, ako dlho sa dá žiť v kruhu zacykleného citu, myslím si, že prešvihli ten moment, pretože inscenácia v druhej časti stráca tempo. Ja ako divák som schopná prijať neverbálny obrazový spôsob, akým mám odčítať príbeh, ale z toho vyplýva, že akonáhle sa vizuálne nabažím jedného obrazu, žiadam ďalší a na to nás tvorcovia v druhej časti nechali čakať. Takisto boli niektoré obrazy nečitateľné, alebo sa ich vnútorný obsah sa opakoval. Celkovo by dielu pomohlo odňatie niektorých obrazov a ich skrátenie. Dramaturg v tvorivom tíme nefiguruje. Veľmi však oceňujem originálny a tvorivý prístup režiséra k predlohe.
V intenciách festivalových predstavení Zlomvazu 2011 bola zjavná snaha slobodného a tvorivého prístupu k predlohám práve z radov Katedry alternatívnej tvorby DAMU. Tieto predstavenia boli zväčša nesúťažné, ale pritom najzaujímavejšie a najprínosnejšie. Hovorím o predstaveniach Nesladim!, Back to Bullerbyn a Pinguini, či Nosferatu (festival Stretnutie – Nitra).
Hudobne je celých 50 minút pokrytých hudbou v štýle Phillipa Glassa, „minimal music“, ktorá je ideálna pre vykreslenie zvieravých neutíchajúcich citov a túžob. Doplnená je zvukmi vojny, alebo dažďa, pre priestorové dokreslenia. Nádherná scéna je efektne melancholicky nasvietená, je to scénografický dezert. Tlmené svetlo vnútorného sveta Werthera, myšlienky vybaľované z kufrov, šuštiaci papier, zvuk trhania papierovej pásky a mrmlanie slov, šťukanie starých kufrov, buchot rozpadu kufrových pyramíd, šuchot červených šiat. Vrcholom scénografie a kostýmov je papierové vojenské sako.
Po dopísaní tohto textu som nahliadla do bilténu vo forme listu, z ktorého vyberám niekoľko myšlienok tvorcov myšlienky pre konfrontáciu s mojimi dedukciami:
„Wether je narcis… Jeho sebestrednosť mu nedovolí uviazať sa v manželstve, a preto uteká od oltára. Vnútorná zarputilosť a zviazanosť …graduje v spore Wertherovho neprekonateľného zúfalstva a citu. Werther si tak overuje, že …nie je horšej krivdy než tá, ktorej sa človek dopustí sám na sebe. Táto inscenácia nám umožní nahliadnuť do jeho mysle v poslednom okamihu jeho života.“
Divák nemá odkiaľ vedieť, že Werther sa mohol oženiť s Lottou … iba že by si pred začiatkom predstavenia prečítal biltén…ak ste tak neurobili, tak ako ja, aj tak vám dáva obrazový materiál množstvo podnetov pre plnohodnotnú vlastnú verziu príbehu. Obraz o Wertherovom charaktere vždy dostanete ten istý, a preto tlieskam.
Napísala Veronika Pavelková, VŠMU
Koncept, réžia, hudba : Tomáš Tomsa Legierski
Scéna a kostýmy: Hugo Čačko
Lightdesign: Martin Špetlík
Foto: Martin Turek, stránka fb – Zlomvaz 2011 Voyer
Podobné príspevky:
Zatiaľ žiadne komentáre